TÁTO KNIHA PATRÍ MNE! EX LIBRIS...EX BIBLIOTHECA ...
Knižná značka vo vlastnom slova zmysle – exlibris a supralibros, je všeobecne najznámejší a najrozšírenejší spôsob vlastníckeho značenia knihy, ktorého technika a umelecké stvárnenie boli vždy závislé na dobe svojho vzniku. V najstarších dobách sa používal drevorez, často kolorovaný, neskôr ku koncu 16. storočia nastúpila medirytina, ktorú vystriedal oceľoryt, drevoryt a litografia, neskôr aj lept a mezzotinta.
Knižné značky a vlastnícke záznamy zachované na predsádkach a prídoštiach kníh sú cenným svedectvom doby, v ktorej vznikali a svedectvom o živote tých, pre ktorých boli vytvárané. Na ich základe môžeme sledovať zložité osudy knižných zbierok, ktoré si ich príslušníci budovali po stáročia. Pri rekonštrukciách historických, šľachtických a osobných knižníc sa príslušnosť k danej rodovej knižnici identifikuje práve prostredníctvom knižných značiek, či už exlibrisom v knihe alebo supralibrosom na väzbe knihy.
Heraldické exlibrisy okrem estetickej funkcie a ochrany pred odcudzením predstavovali predovšetkým bibliofilskú orientáciu vlastníka, ktorý okrem knižnej značky prezentoval aj svoje postavenie. Vyvinuli sa z farebných erbov maľovaných asi od polovice 14. storočia do rukopisov na znak vlastníctva. Aristokracia na exlibris používala svoje erby, často s doplnením iniciálok, titulov, úradov či majetkov, pričom výtvarný motív často korešpondoval s rodovou alebo osobnou devízou. Neskôr v 19. storočí obsahovali exlibrisy šľachtických rodín aj názov sídla s grafickým vyobrazením, prípadne sídlo knižnice. Medzi vlastníkov heraldických exlibrisov z radov šľachtických rodov patrí napríklad tabulárny sudca a cirkevný dozorca Trenčianskeho evanjelického seniorátu Ján Silvay ( Szilvay, 1755 – 1846 ) z Belej a Zemianskeho Lieskového, ktorý si ako základ svojho exlibrisu zvolil Cicerónov výrok ( Telo sa živí potravou, ušľachtilý duch usilovnou prácou ). Zemianska rodina Silvayovcov vlastnila mimoriadne cennú rodovú knižnicu, ktorej osudy nepoznáme, avšak zachovalé tlače svedčia o vysokej kultúrnej úrovni a rozhľade jej majiteľov a zároveň odrážajú ich zberateľské úsilie a vzťah ku knižnej kultúre.
Klasický heraldický exlibris vlastnil aj Ladislav Vietoris z Malého Koválovca a Horoviec ( 1802 – 1870 ), ktorý pôsobil v správe Trenčianskej stolice od roku 1822 ako notár, v rokoch 1836 – 1841 bol jej podžupanom a v rokoch 1861 – 1864 pôsobil ako hlavný trenčiansky župan. Rodina Vietorisovcov vlastnila od roku 1805 kaštieľ v Horovciach, v ktorom sa nachádzala ich bohatá a rozsiahla knižnica s viac ako 2000 zväzkami, ktorej súčasťou boli postinkunábuly a vzácne tlače 16. storočia. Ako svoju knižnú značku si Ladislav Vietoris zvolil figúru leva, ktorý drží v labách vavrínový veniec , po stranách hore má slnko a dorastajúci mesiac, nad tým je korunka a latinský text.
Ďalším zo zaujímavých heraldických exlibrisov je aj knižná značka Christopha Sizzo Noris z Adamoviec ( 1856 – 1925 ), príslušníka talianskej šľachtickej rodiny, ktorá si počas života v Adamovskom kaštieli vybudovala cennú a pozoruhodnú osvietenskú knižnicu stredoeurópskej proveniencie. Gróf Christoph Sizzo von Noris, rodák z talianskeho Covela a spolumajiteľ rodových majetkov v južnom Tirolsku bol nadporučíkom 7. rezervného husárskeho pluku nemeckého cisára a pruského kráľa Viliama II., od roku 1881 zastával funkciu cisársko-kráľovského komorníka a bol čestným rytierom suverénneho Rádu maltézskych rytierov. Ako člen zákonodárneho a župného výboru sa významne angažoval vo verejnom a spoločenskom živote Trenčianskej župy, bol aktívnym členom viacerých spolkov v oblasti hospodárstva, poľnohospodárstva a lesníctva.
Do skupiny heraldických exlibrisov patrí aj knižná značka príslušníkov významného a rozvetveného uhorského šľachtického rodu Čákiovcov, ktorí zohrávali dôležitú úlohu v dejinách Spiša ako významní krajinskí hodnostári. V niekoľkých knihách v historickom fonde našej knižnice sa zachoval heraldický exlibris Szepes-Görgöi könyvtár s erbom rodu Čáki, pričom členovia rodiny často používali na označenie vlastníctva kníh aj pozlátený supralibros s čákiovským erbom, ten sa však v našom fonde nezachoval. Knižnica s exlibrisom Szepes-Görgöi bola pôvodne umiestnená v kaštieli v Spišskom Hrhove, avšak v 2. polovici 20. storočia ju zastihol rovnaký osud v podobe konfiškácie ako väčšinu šľachtických knižníc na našom území. Časť tejto knižnej zbierky sa v súčasnosti nachádza v Slovenskej národnej knižnici v Martine, zachovalo sa z nej približne 2848 zväzkov.
Heraldické exlibrisy vlastnili aj cirkevní hodnostári, vlastniaci bohaté knižné zbierky. Vo fonde našej knižnice sa zachoval heraldický exlibris Jána Nepomuka Aradyho ( 1740-1810 ), rodáka z Hlohovca, ktorý bol ostrihomským kanonikom, tekovským a nitrianskym archidiakonom, svätojurským prepoštom a arcibiskupským vikárom v Trnave. Patril k zakladajúcim členom Slovenského učeného tovarišstva, ktorý významnou mierou podporoval vydavateľskú činnosť bernolákovcov.
Predstavené heraldické exlibrisy sú len malou ukážkou knižných značiek, ktoré používali na našom území príslušníci šľachtických rodov, vlastniaci bohaté knižné zbierky. Majiteľmi zaujímavých knižných značiek bola aj rodina Nozdrovických, Rakovských alebo Ostrolúckych, svoje rukopisné exlibrisy používali členovia rodiny Príleských, Nedeckých, Borčických či Motešických.
Heraldické exlibrisy neskôr nahradili typografické exlibrisy, napríklad Ilešháziovskej knižnice v Dubnici nad Váhom alebo exlibrisy vo forme pečiatky, ktoré boli rozšírené a mimoriadne obľúbené od začiatku 19. storočia. Jedným z používateľov pečiatkového exlibrisu bol aj gróf Štefan Šándor z Lúky ( 1750 – 1815 ), vášnivý zberateľ kníh a bibliograf, používateľ viacerých knižných značiek.
Typografické a pečiatkové exlibrisy, ktoré sú súčasťou nášho historického knižničného fondu si predstavíme v niektorej ďalšej časti nášho blogu.
Text: Alica Krištofová, Knižnica Trenčianskeho múzea v Trenčíne
Zdroj obrázkov: Knižnica Trenčianskeho múzea v Trenčíne
