Stridžie dni

Predvianočný čas v tradičnom vidieckom prostredí Stredného Považia v 1. polovici 20.storočia.

Jesenné obdobie v prostredí Nového Mesta nad Váhom a priľahlých obciach bolo začiatkom 20.storočia spojené s ukončením prác na poli. Príchodom dlhých zimných večerov prevažovala domácka výroba. Ženy sa sústreďovali na práce spojené s pradením priadze, vyšívaním, tkaním a šitím odevov. Muži pracovali na hospodárstve, vyrábali úžitkové predmety a kuchynské potreby z dreva či prútia. Výlučne mužskou záležitosťou v niektorých rodinách bolo tkanie plátna, spracovanie kožušín a vyšívanie kožuchov. Ženy aj muži sa domáckej výrobe venovali počas celého zimného obdobia.

Medzi hlavné pracovné činnosti žien v predvianočnom období v novomestskom regióne patrili priadky, kedy ženy spracovávali konopnú niť. Zvyky a obyčaje na dedine nadväzovali na domácku výrobu a odvíjali sa od kalendárneho cyklu. Pradenie väčšinou začínalo v novembri, po sviatku sv. Martina (11. novembra) a v dedinskom kolektíve bolo spoločenskou záležitosťou. V niektorých rodinách trvali práce až do Veľkého pôstu. V dedinách na Strednom Považí sa stretávali dievčatá a vydaté ženy spoločne, prispievali domácej gazdinej na svetlo a teplo. Účasťou na pradení sa považovalo dievča za dospelé. Prítomnosť mládencov na priadkach bola vítaná, v zimnom období boli priadky jedinou spoločenskou formou zábavy a stretávania sa. V našom regióne sa pradenie zväčša spájalo s páračkami peria, či vyšívaním. Dievčatá sa učili ručné práce, zabávali sa a staršie ženy rozprávali príbehy, spomínali na svoju mladosť. Deti sa do párania peria zapájali v ranom veku. Gazdiná v Modrovej na dno misy s perím položila sladkosti, aby malé deti vydržali pri práci až do konca. Rovnako ako spev boli neodmysliteľnou súčasťou priadok a páračiek rozprávky, povesti a príbehy zo života. Predvianočné obdobie, typické skracovaním dní, bolo považované za magické, niekedy až strašidelné, často spojené s veštením. Na priadkach a páračkách nesmeli chýbať hrôzostrašné príbehy. Posledný deň, po skončení prác, gazdiná, u ktorej sa páralo perie, pripravila hostinu (oldomáš), ponúkla koláče a buchty. Ak gazdiná nechodila párať perie po domoch a nemohla sa revanšovať, v Modrovej a Modrovke ženy - pomocnice - v posledný deň vyplatila peniazmi. Tkanie plátna nebolo výlučne ženskou záležitosťou. Holuby spomína, že v Moravskom Lieskovom plátno tkali muži. V okolí Nového Mesta nad Váhom obyvatelia obcí dávali plátno tkať do rodín, ktoré sa tejto činnosti výlučne venovali v zime. Pre rodiny v Beckove plátno zhotovovali rodiny tkáčov z okolia Starej Turej, ktoré priadzu na začiatku zimy vyzdvihli na vozoch a do obce na jar už priviezli utkané plátno.

Pradenie v Moravskom Lieskovom v roku 1947. Autor fotografie: J. Halaša, zdroj: Trenčianske múzeum v Trenčíne.

V predvianočnom období sa za magický čas považovali tzv. stridžie dni. Začiatok zimy s krátením dňa sa pokladal za ročné obdobie, kedy nadobúda prevahu zlo nad dobrom. V stridžie dni sa predpokladali zvýšené aktivity bosoriek a nepriaznivých síl. Začínali Katarínou, 25. novembra. V tento deň bola posledná zábava, katarínska, po ktorej nasledovalo vianočné pôstne obdobie, kedy bolo zakázané usporadúvať veselice či svadby. Začali sa piecť oblátky. V Modrovej piekol oblátky učiteľ so žiakmi. Na stridžie dni a práce v predvianočnom období nadväzujú aj pranostiky. Známa pranostika Katarína na ľade a Vianoce na blate spomína blížiace sa vianočné sviatky. K počasiu sa viaže aj na Strednom Považí rozšírená pranostika Príde Martin (11. november) na bielom koni či Ondrejský sneh vydrží až do jari. Nedeľa po Kataríne je 1.adventná nedeľa.

Nasledujúcim stridžím dňom bol Ondrej, 30. november, kedy slobodné dievčatá praktizovali ľúbostnú mágiu a veštenie. Na Strednom Považí dievčatá liali do vody vosk zo sviečky a veštili z tvarov, koho si zoberú za muža. K stridžím dňom patrí Barbora, 4. december. Začiatkom 20. storočia sa tento deň spájal s obchôdzkou dievčat a chlapcov, Barboriek a ich návštevou na priadkach, podobne ako na Luciu. V porovnaní s Luciou, pri obchôdzkach Barboriek prevažovala zábavná funkcia, kým pri Lucii išlo o ochrannú funkciu a mágiu podobnosti. V 2. polovici 20.storočia sa zvyk chodenia Barboriek na priadky postupne vytratil. V Častkovciach a Podolí v predvianočnom období (4 - 6 týždňov pred Vianocami) vkladali dievčatá do vázy čerešňovú vetvičku, ktorá do Štedrého dňa vykvitla. V deň sv. Barbory sa na Strednom Považí nepraktizovali zvlášť výnimočné zvyky a tento deň bol považovaný za všedný ako iné dni.

Po Barbore nasleduje Mikuláš, 6. december. V našej lokalite sa sviatok dodnes spája s kresťanskými tradíciami a obdarovaním najmenších. Vo vidieckom prostredí boli obchôdzky Mikulášov rozšírené už v 19. storočí. Obchôdzky Mikulášov sa začiatkom 20. storočia realizovali v skupinách mužov v obci, neskôr ich organizovali hlavne predstavitelia miestnej cirkvi, kedy dedinou prechádzal Mikuláš v maske biskupa so svojimi pomocníkmi, miništrantami. Ešte v 1.polovici 20. storočia pri obchôdzkach Mikulášov v Potvoriciach absentovala postava čerta. Nádaská spomína, že v Potvoriciach prichádzali do kúdeľnej izby štyria mládenci – jeden oblečený za Mikuláša, druhý za medveďa, tretí ako gazda viedol medveďa na retiazke a štvrtý vystupoval ako maškara alebo čert. Chodil s nimi harmonikár. Mládenci žartovali a dievčatá im odriekali posmešné modlitbičky, napríklad:

Mikuláško maličký,/ako blška drobučký,/nový krpec,/starý remeň,/až na veky vekov amen.

V obciach Stredného Považia sa postava čerta výraznejšie predstavuje až po 2. svetovej vojne a v druhej polovici 20. storočia sa už stala súčasťou tradície jednotlivých obcí, rodín. Niekedy sa k Mikulášovi pripája anjel, pričom v niektorých obciach sa maska anjela nikdy neudomácnila (Modrová, Modrovka). Cez obec často prechádzalo až niekoľko Mikulášov so svojimi skupinami. Sv. Mikulášovi, ktorý postupne navštívil všetky domy deti predniesli krátku modlitbu, či zaspievali pieseň.

Pieseň detí z obcí na ľavom brehu Váhu:

Mikulášku, dobrý strýčku,/ modlím sa ti modlitbičku,/ zlož tú svoju plnú nošku,/ daj nám z darkov tvojich trošku,/ či koláčka makového,/ či koníčka medového,/ veď ty strýčku Mikuláš,/ mnoho dobrých vecí máš.

Pobedim, pradenie s prísadnou praslicou. Zdroj: Trenčianske múzeum v Trenčíne.

13. decembra je deň Lucie, považovaný za najvýznamnejší stridží deň. V tento deň bosorky a zlé sily získavali najväčšiu moc, preto zvyky mali ochrannú funkciu. S Luciou sa v našom regióne spájajú obchôdzky domov. V 19. storočí bolo v tento deň zakázané vykonávať domáce práce, pradenie, šitie či páranie. Holuby v zápiskoch spomína Povesť o pilnom švecovi z Bošáce, ktorý šil aj v tento sviatok, a preto musel za trest Lucii ušiť topánočky na husaciu nôžku. Do polovice 20. storočia sa v deň Lucie v obciach v okolí Nového Mesta nad Váhom stretávame s obchôdzkami mužov aj žien, ktorí prezlečení za Lucie v podvečer, po zotmení obchádzali domy. Oblečení v bielych plachtách alebo šatách, s bielymi ručníkmi na hlave a zabielenou tvárou od múky či farby, s husacími krídlami zametali celý dom, kúty rohov a vymetali zlo, choroby a zlých duchov. V Modrovej sa hlukom a krikom Lucie snažili odplašiť zlé sily.

Lubina, pradenie konopy na kolovrate so stojacou praslicou. Zdroj: Trenčianske múzeum v Trenčíne.

Tomášom, 21. decembra, sa končilo obdobie stridžích dní a začali prípravy na Štedrý deň. Kresťanské tradície sa snažili stridžie dni a ľudové zvyky posunúť do úzadia. Predvianočné obdobie, v kresťanskej tradícii nazývané adventné obdobie, je prípravou na narodenie Ježiša Krista. Začína štyri nedele pred Štedrým dňom. Prípravu adventného venca v regióne Stredného Považia zaznamenávame až ku koncu  20. storočia. Na začiatku 20. storočia bolo adventné obdobie spojené s prípravou na sviatky, domácimi prácami, čistením, upratovaním a pečením koláčov. Počas adventu sa dodnes slúžia Rorátne omše, votívne sväté omše, ktoré začínajú pred východom Slnka a majú pripomenúť zvestovanie archanjela Gabriela Panne Márii o narodení Ježiša Krista. Po prípravách mohli prísť Vianoce a Štedrý deň.

Text: Mgr. Andrea Lazarčíková, oddelenie Podjavorinské múzeum, TM v Trenčíne

Použitá literatúra:
ADAMICOVÁ, Božena. Konopná nostalgia. Bratislava : 2011, ISBN 978 – 80 – 552 – 0606 – 6
ADAMICOVÁ, Božena. Ľudový textil v Moravskom Lieskovom. Bratislava : Odkaz, 2000. 86 s. ISBN 8088986133
HOLUBY, Jozef Ľudovít. Národopisné práce. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1958. 543 s.
HORVÁTHOVÁ, Emília. Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava : Tatran, 1986. 248 s. ISBN 61 – 794 – 86
NÁDASKÁ, Katarína. Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch. Bratislava : Fortuna Libri, 2012. 328 s. ISBN 978 – 80 – 8142 – 056 – 6.