ONDREJ MESÁROŠ, popredný bernolákovec, ktorého mecénom bol Ján Baptista Ilešházi.

Ondrej MESÁROŠ ( 23.10. 1741 – 12.12.1812 ), popredný bernolákovec, ktorého mecénom bol Ján Baptista Ilešházi.

23. októbra si pripomíname 280. výročie narodenia náboženského spisovateľa, cirkevného hodnostára a bernolákovca Ondreja Mesároša ( Meszáros ). Ako kaplán účinkoval v Bánovciach nad Bebravou, v roku 1770 v Trenčíne, v r. 1771 sa stal farárom v Hornej Súči, v r. 1774 v Soblahove a v r. 1776-1803 po J. B. Maginovi a F. X. Hábelovi pôsobil v Dubnici nad Váhom. Od r. 1804 bol kanonikom v Nitre a trenčianskym archidiakonom. Pre jeho bohatú literárnu činnosť, kázne a preklady náboženských spisov ho uznávali už jeho súčasníci. Bol zástancom povýšenia kultúrnej západoslovenčiny na spisovný jazyk slovenského národa a svojím postojom sa uvádza ako jeden z čelnej trojice bernolákovského hnutia: Mesároš, Fándly, Bernolák. Menšie kázne Ondreja Mesároša zozbieral Michal Rešetka, ktorý osemnásť z nich zaradil do „Kázní príhodných“ ( 1831-1834). Ondrej Mesároš vynikal všestrannou vzdelanosťou, pracovitosťou a bol známy ako výborný rečník, preto ho často pozývali za slávnostného kazateľa. To nám potvrdzuje aj literárny historik a jazykovedec Jozef Škultéty ( 1853-1948) vo svojom diele O Slovákoch z roku 1928 ... „dubnický farár Ondrej Meszáros bol známy v Trenčianskej ako výmluvný rečník: keď pýtala sa teda v slávnostnom shromaždení stoličnom pekná reč, jeho postavili hovoriť menom stolice“.

Kým na pohrebe dubnického grófa Jána Baptistu Ilešháziho v roku 1799 a pri vítaní vojska Trenčianskej stolice, vracajúceho sa z rakúsko-francúzskej vojny v roku 1801, iní rečníci použili latinčinu a maďarčinu, Mesároš slávnostnú reč predniesol a vydal po slovensky. O tejto udalosti sa vo svojom slovníkovom diele Slovenská krv ( 1942 ) zmieňuje aj spisovateľ a publicista Celestín Radványi ... „10. mája 1799 v trenčianskom farskom chráme nad katafalkom štedrého podporovateľa a rozširovateľa slovenskej literatúry grófa Jána Illésházyho predniesol slovenskú pohrebnú kázeň Ondrej Meszáros“.

Ondrej Mesároš patril medzi popredných a vážených členov Slovenského učeného tovarišstva, ktorého podporovateľom bol aj Ján Baptista Ilešházi

( 1737-1799 ). Práve on získal v roku 1776 na dubnickú faru slovenského vzdelanca Ondreja Mesároša. Ján Ilešházi podporoval slovenské preklady a vydania kníh a v duchu rodových tradícií poskytoval pomoc školám a vzdelávacím inštitúciám, napríklad koncom 18. storočia pomohol trenčianskemu piaristickému gymnáziu vybudovať prírodovedné zbierky.

Vo fonde našej muzeálnej knižnice sa nachádza pôvodne nemecká modlitebná knižka, ktorú Ján Baptista Ilešházi dal na vlastné náklady vytlačiť a stovky exemplárov rozdať medzi ľudí. O preklad do slovenského jazyka sa postaral práve dubnický farár Ondrej Mesároš, kniha vyšla v roku 1799 v Trnave u Václava Jelínka. V predhovore ku knihe Mesároš nepriamo ďakuje grófovi Jánovi Baptistovi Ilešházimu ako anonymnému mecénovi „ ... weliká a drahá cena knihi tegto pohnula gedného wznesseného, a horliwého kresťana katolika, že on k rozmnožeňu pobožnosti, která tímito čassmi welmi omdlela, mnoho sto knih tichto zaopatril, a medzi werících rozdal ... hodnobi iwelmi bolo, aby geho méno na každég takég knize zlatími literami se poznamenalo. On však, gako v inssich dobrích swích účinkoch náboženstva, ...tak i w temto účinku nechcel méno swé oznámiť ludom, abi tim známegssé bolo Bohu“.

Ondrej Mesároš mal významný podiel na organizačnom rozvinutí bernolákovského hnutia na strednom Považí a veľkú zásluhu na získavaní nových členov Slovenského učeného tovarišstva a jeho pobočiek. Materinský jazyk pokladal za najvýznamnejší znak národnej osobitosti a pestovanie slovenského jazyka sa malo postaviť na najvyšší stupeň všetkých hodnôt.

Text: Alica Krištofová, Knižnica Trenčianskeho múzea v Trenčíne