"Kulmerka": Životný príbeh Edeltrúdy Dreherovej

V dejinách Nemšovej a blízkych, priľahlých obcí nachádzame dosť zaujímavých osobností. Informácie o nich sú dnes sporadické, roztrúsené v podobe krátkych zmienok v domácich či zahraničných publikáciách. Nezaškodí preto predstaviť aspoň niektoré z nich. Do histórie Nemšovej a okolia sa v prvej polovici 20. storočia zapísala Edeltrúda Dreherová, grófka Kulmerová a barónka Rainerová zu Harbach (*1892 - †1973). 130 rokov od jej narodenia ponúka príležitosť k napísaniu stručného príbehu jej života.

Ten sa začal v nemeckom univerzitnom mestečku Ulm, kde sa mladý grófsky manželský pár Oskar Bopp z Oberstadtu a jeho manželka Elisabeth Schoenhofenová stali 5. februára 1892 rodičmi druhej dcéry. Svoje zriedkavé, neobvyklé meno dostala na počesť anglosaskej svätice žijúcej v 7. storočí.

Oskar Bopp z Oberstadtu, potomok starého württemberského šľachtického rodu dostal (1890) titul „gróf rímsky“ (comes romanus) od samotného pápeža. Výhodne sa oženil – nevesta pochádzala zo zámožnej rodiny pivovarníckeho magnáta Petra Schoenhofena usadeného v Chicagu. Okrem Edeltrúdy mu manželka porodila ďalšie tri deti – dve dcéry a jedného syna. Najstaršia Mária Alžbeta (*1891 - †1957) sa vydala za švajčiarskeho baróna, plukovníka a architekta Guida (Vida) von Salis-Seewisa (*1888 - †1947). Mužský dedič Peter František (*1893 - †1968) sa oženil najskôr s Hedvigou Matildou Alicou Salomonovou (*1892 - †1979), aby po rozvode uzatvoril druhý sobáš s Elizabeth (Betty) Brownellovou. Najmladšiu zo súrodencov Juditu (*1900 - †?) si k oltáru odviedol korvetný kapitán Milutin Zagoda zo Splitu.

Život Boppovcov z Oberstadtu prebiehal striedavo v strednej Európe a v Chicagu. Do aristokratických a priemyselníckych kruhov uviedli Edeltrúdu jej príbuzní z matkinej strany. Bohatstvo Oskara Boppa a vplyvné známosti jeho príbuzných predstavovali značné lákadlo. Mladú Edeltrúdu si všimol viedenský veľkopriemyselník a majiteľ ďalšieho pivovarníckeho impéria Anton Dreher mladší. Dreher po otcovi prevzal úspešný rodinný podnik v Klein-Schwechate pri Viedni a kúpou od grófky Ifigénie d'Harcourt nadobudol rozsiahle pozemkové vlastníctvo na území Moravy (rozsiahly veľkostatok Brumov) i dnešného Slovenska (pozemky v obciach Horné Srnie, Ľuborča, Trenčianska Závada, Dolná Súča, Horná Súča, Orechové, Zlatovce a Drietoma). Podarilo sa mu stať sa i členom rakúskej poslaneckej snemovne.

Denník Chicago Examiner priniesol 9. októbra 1913 správu o zásnubách Antonovho najmladšieho syna Teodora Drehera a "chicagskej grófky" Edeltrúdy Boppovej z Oberstadtu. Ženích bol značne starší než nevesta a už vdovec: manželstvo trvalo veľmi krátko. Teodor tragicky zahynul pri autonehode v Klagenfurte, údajne počas automobilových pretekov (ktorých sa však nezúčastnil, cestoval z Viedne do Terstu). Mladá vdova bola v druhom stave a o päť mesiacov porodila syna – Oskara Antona Drehera. Ten mal po dosiahnutí plnoletosti prevziať dedkov rozsiahly majetok v miliardovej hodnote, pretože ostatní mužskí členovia rodu nemali potomkov. Oskar Anton, vyrastajúci vo vzornej starostlivosti matky a rodín z otcovej i matkinej strany predstavoval pýchu žijúcich príbuzných. Edeltrúda, spravujúca po svokrovej smrti (1921) synov majetok, si na pomoc prizvala svojho otca Oskara. Ten bol uznávaný ako vynikajúci obchodník.

Fotografia: Edeltrúda Kulmerová s manželom (?). Zdroj: Wiener Salonblatt, roč. 56, 3.5.1925, č.9 s. 3

Neplnoletý chlapec však v Abbazii náhle ochorel a 26. februára 1926 zomrel následkom zápalu mozgových blán. Táto tragédia zatienila život ľuborčianskej pani grófky, ktorá na svojho prvorodeného nikdy nezabudla. Na synovu pamiatku zostavila osobný fotoalbum Zum andenken an meinen lieben Sohn Oscar Anton a dala mu postaviť (dnes už nejestvujúci) železný kríž s menom zosnulého a biblickým žalmom v nemčine.

Po smrti dreherovského dediča vypukol nemilý súdny spor, ktorý voči Edeltrúde viedla extravagantná Kitty (Katarína) Wünscheková, dcéra Teodorovho nebohého brata Antona a správkyňa rakúskych majetkov rodu Dreher. Oporu pre Edeltrúdu v týchto časoch stále predstavoval vlastný otec, stratila ho však ešte pred uzatvorením majetkovoprávnych dohôd v r. 1929. Edeltrúda naďalej zostala paňou pozemkových komplexov, tieto však následkom pozemkovej reformy zostali značne zredukované. Po boku jej stál nový manžel – gróf Alexander Kulmer zu Rosenpichl und Hohenstein (*1890 - †1965) zo štajerského šľachtického rodu. Kulmer sa už síce predtým stihol oženiť – so svojou chorvátskou sesternicou Adou Vranyczany–Dobrinovićovou, zväzok však skončil rozvodom. Edeltrúda mu porodila dcéru Beátu Alžbetu (žila iba tri mesiace) a syna Ferdinanda Petra (*1925 - †1998), neskoršieho maliara abstraktných kompozícií a profesora na Akadémii výtvarných umení v Záhrebe. Alexander trvale sídlil v Chorvátsku na zámku Grad Cernik, často však prichádzal na manželkine panstvo, spoločne zvykli prebývať aj vo Viedni alebo na Azúrovom pobreží. V roku 1936 sa Kulmerovci rozviedli. 22. mája 1937 sa Edeltrúda v Ľuborči zosobášila s mladým korutánskym barónom Erwinom Rainerom zu Harbach (*1909 - †?). V pokročilom veku sa ešte raz stala matkou: 4. marca 1940 v Bratislave priviedla na svet dcéru Rosemarie.

Zachované správy dokazujú, že Edeltrúda bola odporkyňou nacizmu a ako taká istý čas odmietala hovoriť po nemecky, konverzujúc výlučne vo francúzštine. Jej panstvo Brumov, spravujúce aj slovenskú časť v Ľuborči a na okolí bolo však v roku 1945 vyhláškou ONV v Uherskom Brode skonfiškované. Keďže nepatrila ku kolaborantom s Nemcami, dostala v neskoršom čase finančnú kompenzáciu.

Pamätníci z brumovského panstva si na Edeltrúdu spomínali ako na mimoriadnu ženu. „Pani barónka [...] bola veľmi láskavá a štedrá k svojim zamestnancom, či už to boli lesníci, úradníci, drevorubači alebo iní. Zamestnávala mnoho ľudí z Ľuborče. Nikdy sa nad nikým nepovyšovala." Podľa ďalších bola energická, pevnej vôle, majestátnej postavy a ako Artemis rada poľovala (predovšetkým v okolí zámočku Antonstál, kde jazdievala na koni). K ľuďom z dedín sa správala bez stavovských predsudkov a nenútene: na jednej dožinkovej oslave si údajne zatancovala s miestnym roľníkom. Obyvateľstvo ju v oficiálnom styku nazývalo pani grófkou, neskôr pani barónkou: v Nemšovej a na okolí sa o nej hovorilo aj ako o "Kulmerke" – čo predstavovalo skôr istú dávku familiárnosti než vyjadrenie pohŕdania. V roku 1928 finančne prispela na vystavanie pamätníka – kríža na okraji Ľuborče, ktorý pripomína obete prvej svetovej vojny z radov miestnych mužov.

Edeltrúda ovládala niekoľko jazykov, čo jej neskôr po vojne pomohlo ako zdroj obživy. Po skonfiškovaní majetkov sa i s Erwinom a Rosemarie usadila vo Viedni. Erwin ju však zakrátko opustil, aby odcestoval do Brazílie, kde pôsobil ako diplomat a obchodoval s drevom. Rosemarie, vyučená zdravotná sestra, sa vydala za operného speváka Kmentta. V roku 1969 navštívila Brumov a Antonstál – bez svojej matky, ktorej pokročilý vek a nemilé spomienky na udalosti vojnových rokov návrat znemožnili. Barónka zomrela v Mattsee pri Salzburgu 13. januára 1973. V máji 2020 odišla na večnosť i Rosemarie Kmenttová ako posledná svedkyňa Edeltrúdinho pohnutého životného osudu.

Autor: Mgr. Martin Malo, etnograf Trenčianskeho múzea v Trenčíne