KOVANÉ NESKOROGOTICKÉ DVERE Z INVENTÁRA TRENČIANSKEHO HRADU?

Budovanie zbierkového fondu, ktorý tvorí základ neskorších zbierok Trenčianskeho múzea v Trenčíne, siaha až do vzniku Prírodovedného spolku Trenčianskej župy v roku 1877 a ďalej sa rozrastal po založení Župného muzeálneho spolku v roku 1912, ktorý možno pokladať za zakladaciu inštitúciu Trenčianskeho múzea v Trenčíne. V súčasnosti sa v zbierkovom fonde Trenčianskeho múzea v Trenčíne nachádza 172 976 zbierkových predmetov zo spoločenských a prírodných vied, ktorých počet každým rokom rastie. Pod spoločenskými vedami rozumieme zbierkový fond odboru archeológie, histórie, etnografie, dejín umenia, numizmatiky a najnovšej histórie. Pod prírodnými vedami rozumieme zbierkový fond odboru geológie, mineralógie, paleontológie, botaniky a zoológie.

V zbierkovom fonde Trenčianskeho múzea v Trenčíne sa nachádza jeden výnimočný predmet, ktorý svojou podstatou obohacuje múzejné exponáty. Budeme hovoriť o kovaných neskorogotických dverách. Samotný predmet na základe heraldickej výzdoby zapadá do dejových súvislostí viažucich sa k držiteľom Trenčianskeho hradu.

Samotné dvere sú výsledkom kvalitnej kováčskej práce. Telo majú celokovové, z jednej strany sú honosne zdobené preloženými prútmi, spevnenými ozdobnými hlavicami klincov. V strede visí masívne tvarované klopadlo a z druhej strany je na boku zachovaný masívny kovaný zámok. Vychádzajúc z ich tvaru, hlavne vrchnej časti, boli pravdepodobne vsadené do neskorogotického sedlového portálu. Sedlové portály sú situované v objektoch palácového nádvoria Trenčianskeho hradu v Ľudovítovom, Barborinom paláci a paláci rodu Zápoľskovcov.

Najzaujímavejším prvkom ozdobnej kovanej časti dverí je vyobrazenie viacerých erbov s turnajovým štítom, na ktorom je znázornená zubria hlava s tzv. húžvou v nozdrách. Po stranách je vyobrazený vztýčený vpravo hladiaci lev s korunou na hlave a s prepleteným dvojitým chvostom. Práve to je jeden z identifikačných prvkov, ktorý by nám mohol pomôcť pri ich začlenení do dejinných udalostí Trenčianskeho hradu.

Obr. č. 1: Neskorogotické kované dvere zo zbierok Trenčianskeho múzea v Trenčíne, 16. storočie(?), (foto: V. Pinďák)

V krušnom období druhej polovice 20. rokov 16. storočia sa smerovanie politickej situácie v Uhorsku výrazne zmenilo. To malo i silný dopad na zmenu majetkových pomerov majiteľov Trenčianskeho hradu. Po bitke pri Moháči v roku 1526 sa kráľovská moc v krajine rozdelila medzi dva silné rody, Zápoľskovcov a Habsburgovcov. To viedlo jednak k oslabeniu obrany v Uhorsku a otvorenie dverí nepriateľovi tzn. Osmanskej ríši, ale na druhej strane to rozpútalo boj o majetky bohatého magnátskeho rodu Zápoľskovcov. V priebehu mája, alebo minimálne začiatkom júna roku 1528 došlo k obliehaniu sídla rodu Zápoľskovcov, Trenčianskeho hradu. Ten po niekoľkotýždňovom obliehaní 30. júna 1528 kapituloval. Tým, že hrad padol do rúk rodu Habsburskému, neskôr prešiel do držby nových držiteľov. My sa zastavíme u dvoch významných, ktorí by nám vedeli zadefinovať a hlavne pomôcť datovať kované dvere do presnejšieho časového obdobia. V rokoch 1534 – 1543 sa držiteľmi Trenčianskeho hradu stali kráľovský taverník Alexius Turzo z Betlanoviec a jeho manželka Magdaléna Székelyová z Ormosdu. Práve za ich pôsobenia mohli prebiehať rozsiahle stavebné úpravy na Trenčianskom hrade. Ten bol po niekoľko týždňovom obliehaní značne poškodený. Okrem ostreľovania bol hrad postihnutý ničivým požiarom, ktorý rozpútali jeho dobyvatelia. V roku 1543 sa Magdaléna Székelyová stáva vdovou po Alexiovi Turzovi a spravuje bohaté turzovské majetky.

Rod Turzovcov sa v 15. a 16. storočí prepracoval medzi najvýznamnejšie politické vrstvy uhorských dejín. Preslávil sa hlavne na dvore rodu Habsburského. Spolu s Fuggerovcami ich možno pokladať za vynikajúcich obchodníkov. Vďaka dosiahnutým cirkevným a svetským úradom rozhodovali o osude Uhorského kráľovstva a to v hospodárskej, cirkevnej a politickej sfére. Samotný A. Turzo bol ku koncu života okrem krajinského sudcu i kráľovským miestodržiteľom, čo mu zabezpečilo rozhodujúci vplyv v krajine. V roku 1527 nadobudol rozsiahle majetky rodu Zápoľskovcov. Jednalo sa o 6 hradov a to Spiš, Likava, Bojnice, Orava, Richnava a Gelnica. Okrem toho A. Turzo získal 7 zemepanských miest, panstvo na Zemplíne, panstvo v Pápe a rábske biskupské majetky. Asi najväčším predmetom majetkových záujmov A. Turzu bolo Nitrianske biskupstvo, v ktorom sa mu za biskupa podarilo dosadiť svojho príbuzného a to synovca Františka Turzu. Tak si do budúcna zabezpečil príjmy z tohto rozsiahleho biskupstva. Po smrti Alexeja Turzu (†1543) spravovala majetky manželka zosnulého Magdaléna Székelyová. František Turzo po návrate zo štúdii v Taliansku žiadal Magdalénu o vydanie Nitrianskeho biskupstva a pridružených majetkov. Opieral sa o Turzov testament, podľa ktorého si F. Turzo nesmel robiť ďalšie nároky na majetky vdovy a Alexejových dcér. Magdaléna svojmu manželovi porodila dcéry Annu a Alžbetu. Bohatá vdova sa neponáhľala s vydaním biskupstva, ktoré právom patrilo Františkovi Turzovi. Až po roku a na základe intervencie kráľovského dvora sa vzdala nárokov na biskupstvo a ho vydala. Odhliadnuc od toho, že tu hovoríme o majetku katolíckej cirkvi, možno v tom čase Nitrianske biskupstvo definovať ako rodinný majetok Turzovcov.

Prečo sme sa tak rozsiahlo venovali popisu majetkov Turzovcov? Mohlo by to pomôcť poodhaliť pohnútky rodu Pernštejn a hlavne dôvod ich záujmu o túto bohatú vdovu a jej dcéru Alžbetu. Niečo také naznačuje aj historik Petr Vorel, ktorý vidí za sobášnou politikou rodu Pernštejn práve majetky potomkov uhorských Turzovcov.

V roku 1544 prejavil záujem o uzavretie manželstva s bohatou vdovou po A. Turzovi český a moravský šľachtic Ján tzv. Bohatý z Pernštejna. Napriek vlastníctvu veľkých panstiev a majetkov rod Pernštejn posledné roky pociťoval značné finančné problémy, ktoré sa Ján snažil riešiť buď predajom, alebo tiež zastavovaním častí majetkov a pôžičkou peňazí. Druhá cesta, ktorou by mohol Ján prísť k väčšej čiastke financií, boli výhody nového sobáša. K tomuto kroku sa odhodlal ako 57 ročný. Vdova po A. Turzovi, Magdaléna Székelyová z Ormosdu sa stala v poradí jeho treťou manželkou. Možno predpokladať, že Ján naplno využil výhody sobášnej politiky pre budúcnosť svojho rodu a prichystal cestu pre svojho syna Jaroslava, ktorý sa zasnúbil s dcérou Magdalény Székelyovej Alžbetou Turzovou.

Bohatá vdova a jej dcéry vlastnili rozsiahle majetky v Uhorsku, presnejšie panstvá Hlohovec, Bojnice, Spiš, Piešťany a časť Trenčína. Rozsah pozemkového vlastníctva bohatej vdovy a jej dcér bol zrovnateľný s rozsahom pernštejnských majetkov v Čechách a na Morave. Nemuseli by sme vylúčiť možnosť, že práve to v samotnom Jánovi z Pernštejna vzbudilo záujem. Bol to jeden z prostriedkov na oddlženie rodových panstiev Pernštejnovcov. Napriek tomu, že Ján zo všetkých členov rodu vlastnil najväčší podiel rodového majetku, sa žiaľ presvedčil aj o tom, že tento stav je dlhodobo neudržateľný. Na druhej strane nech by bol úmysel Jána z Pernštejna za sobášnou politikou s Turzovcami akýkoľvek, nemohol si on a ani žiaden jeho potomok nárokovať právo na majetky v Uhorsku. Predpokladajme, že ho uhorská manželka neučarovala svojou krásou, alebo inými prednosťami. Možno nám niečo napovie fakt, že manželia žili oddelene a to na svojom sídle v inej krajine. Ján pobýval na panstvách v Čechách a na Morave. Magdaléna sa zdržiavala v Uhorsku a to striedavo v Hlohovci, v Trenčíne, alebo aj Bratislave.

Ján zomrel v roku 1548 na svojom zámku v Hrušovanoch situovaných na južnej Morave. Jeho manželka Magdaléna podľa všetkého nestrávila manželove posledné chvíle pri smrteľnom lôžku. Tam dorazili iba jeho synovia. Pre nás môže celkom morbídne pôsobiť aj informácia, ktorá hovorí o Jánovej poslednej vôli. Celých 13 rokov visela z časti priehľadná rakva s telom Jánovej najobľúbenejšej manželky Hedvigy zo Šelmberku vo voľnom priestore v kostole v Černvíru. Jej telo zabalzamovali, aby nedošlo k rozkladu a nezostalo napospas červom. Keď Ján zomrel, jej rakva s telom mala byť podľa jeho poslednej vôli zvesená a odvezená k manželovi do spoločného hrobu. Nezachovala sa žiadna informácia o tom, ako sa na túto možno zvláštnu ceremóniu pozerala jeho posledná manželka Magdaléna, a či sa zúčastnila pohrebu Jána s Hedvigou.

K ďalšej významnej rodovej udalosti došlo v roku 1552, kedy bol uzavretý manželský zväzok v podstate s Jaroslavovou nevlastnou sestrou Alžbetou Turzovou z Betlanoviec, ktorá bola dcérou Magdalény Székelyovej z Ormosdu. Udialo sa tak o 3 – 4 roky po smrti Jaroslavovho otca Jána z Pernštejna. I tu mohlo byť úmyslom zbaviť rodové majetky dlhov. Zadlžovanie rozsiahleho domínia rodu Pernštejnovcov sa nezastavilo. Spolu s pernštejnskými panstvami zdedili potomkovia i rodové dlhy. V prípade sobáša s Alžbetou možno priamo hovoriť o manželstve z rozumu. V hre bol turzovský majetok. Alžbeta mala byť dedičkou hlohovského panstva a ostatných panstiev, ktoré jej právom patrili ako dcére Alexeja Turzu. Predpokladá sa, že 8 ročné manželstvo bolo nešťastné a bezdetné. Situácia okolo dlhov sa tak vyostrila, že Jaroslav bol nútený opustiť krajinu. Pred veriteľmi ušiel do Talianska a zomrel. Dobovými prameňmi opisovaný vzdelaný aristokrat a vcelku štedrý mecenáš bol ku koncu svojho života označovaný ako márnotratník a zhýralec. Krátko pred svojou smrťou už v Čechách nevlastnil žiaden majetkom. Dokonca vdove Alžbete Turzovej vyplatili len zlomok vena. Nakoniec sa v roku 1567 podarilo súdnou cestou získať od Jaroslavovho brata Vratislava z Pernštejna aspoň 15 000 toliarov, čo predstavovalo cca 70 % z pôvodnej sumy.

Ďalším manželom Alžbety Turzovej sa stal Július zo Salmu. Pre zaujímavosť treba spomenúť, že bol nevlastným synom Alžbetinej sestry Margaréty Séčiovej a synom jej manžela Mikuláš zo Salmu.*

Po vysvetlení samotného zákulisia zložitej sobášnej politiky mocných uhorských a česko/moravských rodov sa dostávame k samotnému datovaniu a k erbovej výzdobe kovaných dverí, ktoré sú súčasťou expozície na Trenčianskom hrade. Na samotných dverách je vyobrazený gotický turnajový erbový štít s hlavou zubra s húžvou v nozdrách, ktorý je rodovým znakom rodu Pernštejn. Zubor poukazuje na rodovú povesť pôvodu samotných Pernštejnovcov. Vzpriamený dvojchvostý lev s korunou na hlave môže byť symbolom Českého kráľovstva. Ak by sme zohľadnili fakt, že gotické dvere boli súčasťou inventára Trenčianskeho hradu, možno nájsť určité súvislosti, ktoré by poukazovali na ich pôvod. Predpokladajme, že boli symbolom sobášnej politiky rodu Pernštejnovcov, ktorí v roku 1544 a 1552 uzavreli manželské zmluvy s vodou po Alexejovi Turzovi a jeho dcérou. Alexej vytvoril bohaté turzovské domínium. Taktiež možno predpokladať, že niekedy v 40. – 50. rokoch 16. storočia prebehli zásnuby a pripravoval sa sobáš medzi Jaroslavom z Pernštejna a Alžbetou Turzovou. Jaroslav bol manželom Alžbety až do jeho smrti v roku 1560. Na základe týchto podkladov sa domnievam, že dvere prijala ako dar vdova, alebo dcéra A. Turzu niekedy v rozmedzí 40. – 60. rokov 16. storočia, pravdepodobne ako rodový symbol a pripomienku manželského zväzku s rodom Pernštejn. Podobný formát dverí s pernštejnským erbom na Trenčianskom hrade možno nájsť aj na iných sídlach tohto rodu. Priamo na rodovom sídle na hrade Pernštejn sú in situ umiestnené dvere z konca 15. storočia. Výzdobu tvoria medené doštičky s plastickým reliéfom, skoro identickým ako na našich dverách. Reliéf bol vytvorený za pomoci raznice. Podobne ako v Trenčíne sú erby vsadené medzi symetrické kovové prúty pripevnené takým istým počtom klincov s ozdobnou kovanou hlavicou v tvare kvetov so šiestimi lupeňmi. Český lev je doplnený dvojhlavou a jednohlavou orlicou.

Obr. č. 2 a 3: Neskorogotické kované dvere zo zbierok Trenčianskeho múzea v Trenčíne, 16. storočie (?) a gotické kované dvere na hrade Pernštejn, 15. storočie, (foto: V. Pinďák)

Po zosumarizovaní všetkých informácii odkrývajú vystavené kované dvere zabudnutú históriu Trenčianskeho hradyu a približujú nám zaujímavé osudy magnátskych rodov v Uhorsku, Čechách a na Morave.

Text spracoval: Mgr. Vladimír Pinďák, historik Trenčianskeho múzea v Trenčíne

Obr. č. 4: Kované dvere na hrade Pernštejn, (foto: V. Pinďák)

Obr. č. 5: Kované dvere na hrade Helfštýn, kópia. Pozn. pri rekonštrukcii bolo zobrazenie leva realizované pravdepodobne chybne (lev sa pozerá opačným smerom, môže byť definovaný ako iná rodová heraldická figúra). (foto: V. Pinďák)

Zdroje:

BEL, M. Trenčianska stolica. Čadca: Kysucké múzeum v Čadci, 2013, s.231 – 235.

BRUNOVSKÝ, F. a kol. Trenčiansky hrad. Martin: Osveta, 1991, s. 20 – 55.

GECSÉNY, L. Tajomný Thurzo, František Thurzo, predseda uhorskej a Dvorskej komory (1549 – 1563). In Turzovci a ich historický význam. Bratislava: Pro historia a Historický ústav SAV, 2012, s. 58 – 63.

GLEJTEK, M. Heraldika. Úvod do štúdie erbov. Čadca: Kysucké múzeum v Čadci, 2013, s.42 – 108.

KOCH, W. Malý Lexikon architektúry. Bratislava: Tatran, 1975, s. 143 – 144.

LUDÍKOVÁ, Z. Epitaf miestodržiteľa Alexeja Thurzu od Sochára Heringa v Levoči. In ACTA MUSAEI SCEPUSIENSIS 2006. Levoča: Slovenské národné múzeum – Spišské múzeum v Levoči, 2006, s. 175.

LUKAČKA, J. Bezbranná krajina. Prvé osmanské plienenie juhozápadného Slovenska na jeseň roku 1530 ako dôsledok porážky pri Moháči. In Bitka pri Moháči – historický medzník v dejinách strednej Európy (490. výročie). Ed. GRÓFOVÁ, M. Bratislava: Veda, 2016, s. 36 – 47.

MARTINICKÝ, M. Poznámky k vojensko-politickému vývoju na území Trenčianskej stolice v pomoháčskom období (1526 – 1558), In. Bitka pri Moháči – historický medzník v dejinách strednej Európy (490. výročie). Ed. GRÓFOVÁ, M. Bratislava: Veda, 2016, s. 186 – 202.

PÁLFFY, G. A Thurzó család a Magyar Királyság arisztokráciájában, Egy különleges arisztokrata família Magyarországon. In Történelmi Szemle, LIII. Budapest: Magyar Tudományos Akadémia Bölcsészettudományi Kutatóközpont Történettudományi Intézet, 2011, s. 67 - 70.

SEGEŠ, V. a kol. Kniha kráľov. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo - Mladé letá, 2003, s. 195 – 204.

SÍČ, J. Hospodaření tří generací rodu pánů z Pernštejna v průběhu 16. století. Praha: Univerzita Karlova v Praze, Filozofická fakulta Ústav českých dějin, 2012, s.19 - 26.

SYROVÝ, B. Architektura. Praha: SNTL – Nakladatelství technické literatury, 1973, s. 228.

ŠIŠMIŠ, M. Trenčín 1, Vlastivedná monografia. Bratislava: Vydavateľstvo Alfa, 1993, s. 144 – 166. VOREL, P. Páni z Pernštejna. Praha: Rybka Publishers, 1999, s. 7 – 225.

Rozbor činností Trenčianskeho múzea v Trenčíne za rok 2021

______________

*Poznámka: ďalšou heraldickou pamiatkou je freska s erbom Margaréty Séčiovej a jej ďalšieho manžela Pirha z Arcu z roku 1566 v okennom záklenku v Barborinom paláci na Trenčianskom hrade. Spoločne s vystavenými dverami s erbom Pernštejnovcov v hradnej expozícii dotvárajú prezentáciu rodovej sobášnej politiky v súvislosti s dejinami Trenčianskeho hradu.