KONIEC FAŠIANGOVÉHO OBDOBIA

KONIEC FAŠIANGOVÉHO OBDOBIA

Fašiangové obdobie končí pochovávaním basy, ktorej symbolický pohreb spravidla prebiehal v utorok pred Popolcovou stredou. V obciach v okolí Nového Mesta nad Váhom sú fašiangové zvyky dodržiavané dodnes a vraciame sa aj k tradícii pochovávania basy či zabíjačiek, typických pre toto zimné obdobie. Fašiangy sú pohyblivý kalendárny sviatok s dlhodobou tradíciou, vzťahujúcou sa prevažne na vidiecke prostredie. Neviazanosť a veselosť tohto sviatku symbolizujú typické masky, ktoré navodzujú dojem, akoby bol svet naopak.

ZVYKY VO FAŠIANGOVOM OBDOBÍ A POCHOVÁVANIE BASY

Fašiangy sú pohyblivý kalendárny sviatok. Ide o obdobie, ktoré má trvanie od sviatku Troch kráľov do Popolcovej, na Považí tzv. Škaredej stredy. Termín fašiangov sa počíta podľa Veľkej noci a závisí od vzťahu jarnej rovnodennosti a lunárneho cyklu, kedy prvá nedeľa po splne mesiaca (ktorý nasleduje po jarnej rovnodennosti) je Veľkonočná. Fašiangy končia štyridsať dní pred Veľkou nocou. Popolcovou stredou začína pôst, koniec zábav a veselého obdobia. Rozpätie medzi jarnou rovnodennosťou a nasledujúcim splnom určuje dĺžku fašiangového obdobia, ktoré môže v niektorých rokoch predstavovať až štyri týždne. Fašiangové zvyky sa vzťahujú skôr na dedinské prostredie, v mestských pomeroch fašiangy nahrádzajú bály či karnevaly.

     Fašiangový sprievod v Považanoch, časť Mošovce. 60. roky 20. storočia. Zdroj: Trenčianske múzeum v Trenčíne. 

Slovo fašiang pochádza z nemeckého Faschang, a niekedy sa uvádza Fashing. Slovo je pravdepodobne odvodené z nemeckého vast – schane, vo voľnom preklade nápoj pred pôstom, posledné napitie. Ekvivalentom k slovu fašiang v slovanských jazykoch je masopust, ktorý je pravdepodobne doslovný preklad z románskeho slova, dôkazom čoho je aj taliansky výraz Carnevale,  ktorý vznikol zo slov carne (mäso) a vale (odložiť).

Fašiangový sprievod v Považanoch, časť Mošovce. 60. roky 20. storočia. Zdroj: Trenčianske múzeum v Trenčíne. 

Fašiangové zvyky majú prevažne zábavnú funkciu. Pre fašiangy je typický sprievod v maskách. Masky symbolizujú „svet naopak“, majú navodiť uvoľnenú a veselú atmosféru. Na Strednom Považí sú fašiangové zvyky dodržiavané dodnes. Pôvodne sú obchôdzky spájané s roľníckym spôsobom života, s plodnosťou. Fašiangy nadväzujú na jarné obdobie, prebúdzanie prírody. Váľanie masiek po zemi možno považovať sa symbolické nadviazanie kontaktu so zemou, spojené s plodnosťou, roľníckou prácou, prebúdzaním zeme.

Fašiangový sprievod v Považanoch, časť Mošovce. 60. roky 20. storočia. Zdroj: Trenčianske múzeum v Trenčíne. 

V okolí Nového Mesta nad Váhom boli pôvodne fašiangy spájané s novoročnými zabíjačkami, kedy maškary, ako dodnes masky v regióne nazývame, navštevovali okolité domy, aby známym spríjemnili prácu a rozveselili ich. V polovici 20. storočia začínajú byť fašiangy v obciach Stredného Považia organizované a fašiangový sprievod prechádza celou obcou. V 70. rokoch 20. storočia začínajú sprievody v obciach organizovať folklórne skupiny, v Považanoch to bola folklórna skupina pod vedením J. Pullmanna, ktorý nadviazal na miestnu tradíciu maskovaných sprievodov. V obciach sa postupom času fašiangy stali celospoločenskou zábavou. Organizátor sprievodu, neoficiálne všeobecne uznaný kolektívom, sa staral o priebeh fašiangovej zábavy. „Ja som sprievod vodieval prezlečený za cigána, šiel som po sprievode a na šabľu napichoval podarovanú slaninu, čo sme potom brali do košov. Dostávali sme dary zo zabíjačky, slaninu, klobásu, vajíčka, alkohol, fašiangové šišky, koláče. To sme potom mali večeru.“ (M. P. ) V obciach s obecnou dychovkou sa organizátorom sprievodu mohol stať aj kapelník.

Fašiangový sprievod v Považanoch, časť Mošovce. 60. roky 20. storočia. Zdroj: Trenčianske múzeum v Trenčíne. 

V druhej polovici 20. storočia na Strednom Považí organizované sprievody masiek prechádzali obcami v sobotu alebo v utorok pred Popolcovou stredou. Často boli organizované pochody v obidvoch dňoch. Z miestneho družstva si organizátori požičali kone a voz. Maskovaní členovia sprievodu sa viezli na vyzdobenom voze, alebo šli za vozom. Utorok pred Popolcovou stredou bol sprievod fašiangov spojený s pochovávaním basy, pričom fašiangy končia o polnoci a nasleduje pôstne obdobie. Predstavitelia farností považovali utorkové ukončenie fašiangov s neviazanou zábavou za nevhodné, nakoľko sa zábava často pretiahla do stredy po polnoci, kedy bol už stanovený prísny pôst. V 2. polovici 20. storočia sa pochovávanie basy vďaka rannému stávaniu do práce presunulo z utorka na sobotu pred sviatkom Popolcovej stredy.

      Fašiangový sprievod v Považanoch, časť Vieska. Zdroj: Obecný úrad v Považanoch.

Fašiangový maškarný sprievod tvorilo približne päť až sedem osôb. Masky si členovia sprievodu pripravovali doma, niekedy sa o masky postaral organizátor zábavy. Na Strednom Považí boli členovia sprievodu zamaskovaní škraboškami a tzv. lárvami, ktoré sa kupovali v obchodoch. „Maska na tvár bola z papiera, spojená gumičkou a na nej bol klobúk alebo šatka, aby nebolo vidno vlasy.“ (M. P.) Lárva je maska na celú tvár a škraboška je polovičná maska so záclonkou pod očami.  Za najstaršie masky sú na Slovensku všeobecne považované zvieracie masky, ale na Strednom Považí sa už začiatkom 20. storočia so zvieracími motívmi nestretávame. Masky zobrazujú „svet naopak“, majú navodiť neviazanú a veselú atmosféru. „Svet naopak“ symbolizovalo prezliekanie mužov za ženy a žien za mužov. Medzi najpoužívanejšie motívy masiek v našom regióne patria kominár, striga, železničiar, cigánka, nevesta, ženích, neskôr kočík s dieťaťom. Neviazanosť a „svet naopak“ predstavovalo aj správanie sa členov sprievodu, boli hluční, tancovali, poťahovali obyvateľov, niekedy čiernili tváre sadzami. Obyvatelia obce mohli maskovaného člena sprievodu spoznať až po polnoci.

Fašiangy v Považanoch. 90. roky 20. storočia. Zdroj: súkromný archív Milana Pullmanna. 

Súčasťou sprievodu bola vždy hudba. Základ hudobných nástrojov tvoril akordeón, ku ktorému sa pridali rôzne dychové nástroje a bubon. V Modrovej organizáciu fašiangov prebrala miestna dychová kapela, ktorá organizovala sprievod v sobotu. Už v 2. polovici 20. storočia v obci masky nenachádzame a dychová kapela dodnes obchádza domy v dedine, kde hrá piesne na želanie obyvateľov. Neviazaná veselica tu prešla do organizovanej zábavy, kde k najhranejším piesňam na želanie patria práve mariánske piesne.

Koncom 20. storočia sa presúva pochovávanie basy z utorka na sobotu do priestorov kultúrnych domov obcí a nadobúda formu zábavy a veselice s tancom. Hudobnú zábavu spojenú s tancom prevzali platené dychové kapely. Na konci zábavy je improvizovaný pohreb, pochovávania basy, symbolické ukončenie veselého obdobia a pripomenutie prichádzajúceho pôstu. Pochovávanie basy prebieha podľa vzoru skutočného pohrebu v maskách cirkevných hodnostárov, pričom veselú atmosféru dotvárajú plačky v maskách cigániek. O polnoci nastáva slávnostné skladanie masiek, ktoré doobeda obchádzali domy v dedine. V posledných rokoch nadobúda pochovávanie basy formu ľudového divadla. „Na konci zábavy, po zložení masiek sa všetci slávnostne ukloníme.“ (M. P.) V súčasnej dobe sa v obciach a mestách v našom regióne vraciame k fašiangovým tradíciám, organizujú sa sprievody, zábavy spojené s pochovávaním basy, pričom sú často spojené s obecnou zabíjačkou. 

Fašiangy v Považanoch. Zdroj: súkromný archív Milana Pullmanna.

Autorka: Mgr. Andrea Lazarčíková, etnológ

Podľa rozprávania Milana Pullmanna z Považian.

Použitá literatúra:

HORVÁTHOVÁ, Emília. Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava : Tatran, 1986. 248 s. ISBN 61 – 794 – 86

NÁDASKÁ, Katarína. Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch. Bratislava : Fortuna Libri, 2012. 328 s. ISBN 978 – 80 – 8142 – 056 - 6