Jozef Ľudovít Holuby

K 100. VÝROČIU ÚMRTIA JOZEFA ĽUDOVÍTA HOLUBYHO

Jozef Ľudovít Holuby bol významnou osobnosťou 19. a začiatku 20. storočia a taktiež jedným z posledných polyhistorov, žijúcich na území Slovenska. Bol nielen národne uvedomelým človekom a kňazom, ale aj prírodovedcom, historikom, archeológom, spisovateľom a národopiscom, ktorý priekopnícky ovplyvnil rozvoj niekoľkých vedných disciplín. Miloval ľud, jeho zvyky a takmer celý svoj život prežil na dedine. Napriek tomu sa o ňom vie veľmi málo. Zozbieral cenný národopisný  materiál z Bošáckej doliny a položil základy pre etnografický výskum. Zaznačoval si všetko presne podľa ľudového podania, takže mu môžeme ďakovať za spoľahlivé pramene pre poznanie ľudových tradícií. Sú známe aj jeho kresby ľudových odevov a výrobkov, ktoré majú dokumentačnú hodnotu.

Bošácka dolina sa rozprestiera na slovensko-moravskom pomedzí. Vďaka svojej polohe a kontaktom s Moravou (súčasť širokého okolia) má zaujímavú a bohatú históriu. Geograficky a administratívne sa spája najmä s Novým Mestom nad Váhom.

Jozef Ľudovít Holuby bol ako historik jedným z prvých odborníkov, ktorí sa zaujímali o dejiny podjavorinského regiónu. Ani v tejto oblasti nezaháľal v písaní článkov, v ktorých upozorňoval na archeologické nálezy, nachádzajúce sa v Bošáckej doline. Holuby preštudoval mnoho cenných listín, pretože pochopil dôležitosť písomných prameňov pre národné dejiny Slovákov. Bol uznávaným odborníkom na staré rukopisy.

Jozef Ľudovít Holuby sa narodil 25. marca 1836 v Lubine ako najmladší syn evanjelického farára Juraja Holubyho a jeho manželky Františky, rodenej Bobokovej. Bol najmladší zo štyroch súrodencov, jeho najstaršia sestra sa volala Františka. Brat Karol zomrel v povstaní v roku 1848 ako 22-ročný. Podľa rodinnej tradície Holubyovci odvodzovali pôvod svojich predkov od českobratskej rodiny Holubovcov žijúcej v Čechách. Osud tejto rodiny bol podľa tohto tradovania podobný osudu iných českobratských rodín, ktoré po bitke na Bielej hore z obavy z prenasledovania volili možnosť presťahovať sa na územie Slovenska. Rodina sa sprvoti živila výrobou súkna. Priezvisko v tvare Holuby začal používať jeho starý otec Ján, evanjelický farár v Beluji.

Detstvo strávil vo svojom rodisku. Prvé vzdelanie získal v lubinskej škole, neskôr  ho učil jeho starostlivý otec v rodičovskom dome a pripravoval ho na stredoškolské štúdium. V septembri roku 1847 začal študovať na gymnáziu v Modre, z dôvodu revolučných udalostí v rokoch 1848 a 1849 bolo jeho štúdium prerušené. Po skončení štúdia v Modre odišiel v roku 1850 študovať na bratislavské lýceum, kde zotrval do roku 1855. Počas stredoškolského štúdia uverejnil svoje prvé botanické práce. V Bratislave začal študovať teológiu, ktorú dokončil vo Viedni.

Ťažiskom jeho činnosti bolo Zemianske Podhradie, kde prišiel po skončení bohosloveckých štúdií koncom roka 1861. Medzitým krátko pôsobil ako kaplán v Skalici. V Zemianskom Podhradí zostal až do roku 1909, keď odišiel na zaslúžený dôchodok k dcére Božene do Pezinka. Ako zemianskopodhradský farár spravoval  aj viacero fílií, ktoré patrili k jeho farnosti - Bošáca, Trenčianske Bohuslavice, Haluzice a Štvrtok nad Váhom. Toto obdobie je mnohými autormi, ktorí sa zaoberali jeho životom, považované za najplodnejšie v priebehu jeho vedeckej činnosti. Pokračoval v botanizovaní, zostavovaní nových herbárov, preskúmal a opísal niekoľko dosiaľ nepreskúmaných druhov rastlín. Rastliny neopisoval len z botanického hľadiska, ale chcel poukázať aj na ich spätosť s ľudovou kultúrou a liečiteľstvom. To ho priviedlo aj k neskoršej národopisnej činnosti, ktorá často vyplývala z botanického základu. Pri zbieraní rastlín si všímal aj liečivé bylinky a ich využívanie. Tak sa dostal k ľudovému liečiteľstvu, ktoré bolo opradené mnohými poverami a zvykmi.

Počas tohto plodného obdobia sa taktiež venoval aj histórii, starožitnostiam a archeologickým prieskumom. Podnikal mnohé exkurzie do okolia Ivanoviec, Melčíc, Chocholnej, Drietomy, Trenčína, Bánoviec nad Bebravou, Považského Inovca, Trenčianskych Teplíc, prešiel vrchy medzi Vršatcom a Púchovom, okolie Žiliny, Malého Kriváňa, botanizoval na Orave i v Turci.

     Jozef  Ľudovít Holuby na botanickej vychádzke      

12 mája 1862 sa ako 26-ročný oženil s Emíliou Čulíkovou, meštianskou dcérou, pochádzajúcou zo Skalice. Spolu sa im v Zemianskom Podhradí narodili štyri deti, a to Cyril, Božena, Ján Gustáv a Ľudmila.

  Jozef Ľudovít Holuby s rodinou na farskom dvore v Zemianskom Podhradí

V Zemianskom Podhradí sa naplno rozvinula aj jeho publikačná činnosť. Výsledky svojich výskumov, najskôr z oblasti botaniky, uverejňoval vo významných rakúskych, maďarských a nemeckých časopisoch. Vyskytujú sa aj v domácich, a to v Letopisoch Matice slovenskej či v Lichardovom Obzore. Od 80. rokov 19. storočia začal častejšie prispievať aj do českých periodík. Spolu publikoval až v 59 časopisoch. Na slovenskom území v tom čase najviac prispieval v Slovenských pohľadoch, kde uverejnil články už zo všetkých jeho oblastí záujmu, ktorými boli botanika, národopis, archeológia či štúdium cirkevných archívov. Taktiež sa v tomto období snažil podporovať vznik nových slovenských národných inštitúcií v Uhorsku, akým bol Národný dom v Turčianskom Svätom Martine, ktorému daroval časť svojej zbierky. Ďalej spolupracoval aj s Andrejom Kmeťom na vzniku Muzeálnej slovenskej spoločnosti a 22. augusta 1895 sa stal zakladajúcim členom výboru Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Navrhnutý bol aj za jej referenta pre odbor archeológie a antropológie. V rámci svojej činnosti prispieval do Zborníka a Časopisu Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Na konci storočia sa tiež stal stúpencom československej vzájomnosti a rozvíjal kontakty s českými odborníkmi.

Zemianske Podhradie, rukopis a mapka z diela „Krátka história“

Jozef Ľudovít Holuby popri všetkej činnosti nezabúdal ani na svojich priateľov, kolegov, spolupracovníkov, s ktorými udržiaval priateľské zväzky prostredníctvom  korešpondencie. Počas pôsobenia v Zemianskom Podhradí tu vytvoril akési kultúrno-vlastivedné stredisko, ktoré často navštevovali najmä poprední českí  vedci a spisovatelia. Často sem prichádzali František Pastrnek, Ján Koula, Wiliam Ritter zo Švajčiarska, Jozef Škultéty, Pavol Socháň a ďalší.

Holuby sa ako botanik bližšie špecializoval na výskum rodu Rubus, čiže ostružín. Jedným z dôvodov bol aj ich bohatý výskyt v Bošáckej doline. Pri ich štúdiu a určovaní využíval vtedy dostupnú odbornú literatúru, ae aj svoje kontakty so svetovými botanikmi, najmä so svetovým znalcom rodu Rubus W. Fockem, ktorý ho v roku 1873 navštívil na fare v Podhradí. Prírodovedci pokladajú Jozefa Ľudovíta Holubyho za najlepšieho znalca malín a černíc v celom Uhorsku. Až päťdesiatpäť druhov je označených jeho menom, ako aj ďalších dvadsať iných rastlín. Holuby bol vo svojej dobe najlepším znalcom kveteny Slovenska. Počas svojho života zostavil tri herbáre. Holuby prispieval do päťdesiatich deviatich časopisov a zborníkov, z toho do štyridsiatich ôsmich českých a slovenských, do jedenástich nemeckých a maďarských a uverejnil okolo dvestopäťdesiat článkov a štúdií.

V roku 1920 ho Česká akadémia vied prijala ako dopisujúceho člena a v roku 1922 mu Karlova univerzita v Prahe za jeho celoživotnú vedeckú prácu udelila čestný doktorát, pričom sa jeho slávnostná promócia konala v Bratislave.

Zomrel 15. júna 1923 v Pezinku a pochovaný je na miestnom cintoríne. Slovenská botanická spoločnosť si jeho mimoriadny prínos v oblasti botaniky na Slovensku dodnes pripomína. Od roku 1984 udeľuje za mimoriadnu prácu v oblasti botaniky pamätnú Holubyho medailu. Jozef Ľudovít Holuby vykonal veľkú prácu na poli národnom, vedeckom a cirkevnom. Prínos Jozefa Ľudovíta Holubyho bol vo všetkom, do čoho sa pustil. Preskúmal to, čo dovtedy nebolo preskúmané – rastlinstvo Bošáckej doliny alebo tradície. Položil tak základy etnografického výskumu, ktorý spočíval v dôkladnom zápise spozorovaného alebo zozbieraného materiálu.

Autor: Mgr. Kristína Danková, PhD., historička, Trenčianske múzeum v Trenčíne, oddelenie Podjavorinské múzeum

Použitá literatúra:

MJARTAN, Ján. Jozef Ľudovít Holuby. Martin : Osveta, 1963, 77 s.

ŠIŠMIŠ, Milan. Pôsobenie J. Ľ. Holubyho so zreteľom na regionálnu históriu stredného Považia. In Význam osobnosti J. Ľ. Holubyho v dejinách vedy na Slovensku : Zborník zo seminára pri 150. výročí narodenia. Pezinok 27.-29.5.1986. Bratislava : KOS, 1986, s. 56-76.

ŠIŠMIŠ, Milan. Po stopách Holubyovcov. Zemianske Podhradie : Obecný úrad v Zemianskom Podhradí, 1996, 87 s. ISBN 80 – 967522 – 3 – 5.

ŽARNOVICKÝ, Pavel. Literárna činnosť Dr. Jozefa Ľ. Holubyho. Pezinok : Kníhtlačiareň K. Prokšova, 1936, 35 s.