Dr. Karol Brančík (* 13. marec 1842; † 18. november 1915)

Zakladateľ Trenčianskeho múzea

Nestáva sa často, že si môžeme pripomenúť okrúhle výročie dôležitej osoby, ktorej aktivity, činnosť a odborný záujem boli späté s históriou Trenčianskeho múzea. A práve o to viac si treba vážiť, ak sa nám takáto príležitosť naskytne.

13. marca 1842 sa na severe dnešného územia Slovenska (vtedajšieho Uhorska) v obci Stará Bystrica, vzdialenej len pár kilometrov od Kysuckého Nového Mesta narodil Karol Brančík. Jeho otec, taktiež Karol, pôsobil  ako učiteľ a správca na panstve baróna Šimona Sinu v Starej Bystrici. Matka Emília tu slúžila ako domáca. Okrem syna mali rodičia ešte dve dcéry: Hermínu a Rozáliu.

Študentské časy a lekárska kariéra

 Prvé roky mladého Karola vyučoval sám otec. Po získaní dostatočných základov začal študovať najskôr v neďalekej Žiline, odkiaľ len po dvoch rokoch odišiel do českého Tešína na miestne evanjelické gymnázium. Práve tu sa spoznal s profesorom Oskarom Žlikom, ktorý u neho prebudil záujem k biológii a botanike. Už v útlom veku tak začal podnikať svoje prvé výskumné cesty v rámci okolia svojho rodiska, napríklad do oblastí Rozsutca a Vrátnej, kde nachádzal veľké množstvo materiálov pre svoje zbierky. V dospelom veku pribudli už výskumné cesty aj do zahraničia, najmä na Balkán (Dalmácia či Bosna a Hercegovina). V Tešíne však Karol nevydržal. Odišiel najprv do dnešnej Bratislavy a následne Šoproňa, kde svoje stredoškolské štúdia ukončil maturitou.

Okamžite nato sa pustil do štúdia medicíny. Najprv na univerzite vo Viedni, kde začal publikovať aj prvé vedecké práce z oblasti prírodných vied. Vo Viedni vydal aj svoju prvú monografiu nazvanú Die Käfer der Steiermark (Chrobáky Štajerska). Následne pokračoval vo vzdelávaní sa na Karlovej univerzite v Prahe a Štýrskom Hradci, kde 23. januára 1872 získal titul doktora vied lekárskych. Jeho lekárska kariéra sa tak mohla začať.

Mladý Karol Brančík

 V roku 1873 sa stal obvodným lekárom v Beckove. Práve tu si našiel aj svoju životnú lásku, manželku Pavlu Bôrikovú, s ktorou mal tri deti: dcéry Emíliu Máriu, Irenu a syna Karola. V Beckove však pôsobil len jeden rok. Nie však preto, že si neplnil dostatočne svoje povinnosti či nebodaj s ním boli miestni obyvatelia nespokojní. Práve naopak. Bol povolaný do Trenčína, kde sa stal okresným lekárom. Jeho kariéra následne rýchlo stúpala. V roku 1878 sa stal zástupcom riaditeľa trenčianskej nemocnice, o rok neskôr už zastával pozíciu samotného riaditeľa. Od roku 1879 pôsobil aj ako hlavný župný lekár.

Jeho hlavný medicínsky záujem sa sústreďoval najmä v oblasti prevencie a dodržiavaniu pravidiel hygieny v celej Trenčianskej župe, najmä na rodných Kysuciach. Vďaka jeho práci sa mu podarilo značne obmedziť zápaly očnej spojivky a rohovky oka, ktoré boli rozšírené v okolí Žiliny a Bytče. Zdôrazňoval význam zdravia ako najvyššej hodnoty pre jednotlivca, rodinu a spoločnosť. Z medicínskeho prostredia možno spomenúť pár jeho príspevkov: Šírenie trachómu v Trenčianskej župe (1893), O krvi a krvnom obehu (1878), O dýchaní (1880), O sluchových orgánoch (1885). Navyše, práve jeho zásluhou boli Trenčianske Teplice vyhlásené vďaka výnosu rakúsko-uhorského ministerstva vnútra zo dňa 6. mája 1891 za liečivé kúpele. Vrchol Brančíkovej medicínskej kariéry nastal 13. novembra 1904, keď bol za svoju záslužnú činnosť, vynikajúce úradné, lekárske a vedecké aktivity vymenovaný za kráľovského radcu.

Karol Brančík ako vedec

 Po svojom príchode do Trenčína sa veľmi rýchlo začal čoraz viac zapájať do prírodovednej vedeckej práce. Aj vďaka jeho aktivitám bol 12. júna 1877 založený Prírodovedný spolok župy Trenčianskej. Išlo v poradí len o tretí obdobný spolok na území Slovenska v danom období. Dr. Brančík pôsobil v spolku po dlhé roky najprv ako tajomník, následne po roku 1881 ako podpredseda, až sa napokon v rokoch 1886 – 1911 stal aj samotným predsedom spolku. Spolok združoval milovníkov prírody, popularizoval prírodné vedy, organizoval turistické výpravy do okolia či vydával Ročenky, kde členovia spoločnosti uverejňovali výsledky svojej práce. Tie boli publikované po maďarsky a nemecky. Navyše ich spolok vymieňal aj so zahraničnými vedeckými spoločnosťami, čím rozširovali spolkovú knižnicu, ktorá tvorila základ budúcej muzeálnej knižnice. 1. januára 1912 sa spolok spojil s Muzeálnou spoločnosťou župy Trenčianskej, čím sa vytvoril Muzeálny spolok Trenčianskej župy (ekvivalent dnešného múzea). Prvým riaditeľom, ktorý v rokoch 1912 – 1915 zastával pozíciu bol práve Dr. Karol Brančík.

Karol Brančík (vľavo) s Artúrom Lieskovským na Malom Kriváni, 1901

On sám prejavoval najväčší záujem v oblasti entomológie. Jeho zbierka na počiatku 20. storočia obsahovala viac než 150 000 exemplárov (31 000 druhov) chrobákov. Zbierka mäkkýšov obsahovala takmer 100 000 exemplárov. Záujem prejavil aj v oblasti botaniky. Brančíkov herbár obsahoval až  9 700 položiek. Pre dnešné generácie ostáva jeho meno zachované v rastlinách, mäkkýšoch a chrobákoch, ktoré boli pomenované na jeho počesť: Púpavec Brančíkov (Leotodon x brancsikii), Ulitník Brančíkov (Orcula dolium brancsikii Clessin) a aberácia Fúzača Alpského z Inovca (Rosalia alpina ab brancsik).

Botanická činnosť K. Brančíka vyústila v roku 1906 v založení botanickej záhrady v mestskom parku v Trenčíne, ktorá sa rozkladala na 23 parcelách o rozlohe zhruba 150 m². Zahrňovala približne 300 rastlín, každá s vlastnou charakterizujúcou tabuľkou a popisom v latinčine a maďarčine. Bohužiaľ, vzhľadom na náročnosť starostlivosti o vysadené rastliny už po pár rokoch zanikla.

Svoju pozornosť však venoval aj archeológii, histórii hradov, numizmatike, meteorológii, hudbe či fotografovaniu. Pozornosť si vyslúžil aj v zahraničí. Dr. Brančík bol napríklad zvolený za dopisujúceho člena Sociédad espagnole de historia natural (Madridskej prírodovednej spoločnosti) či riadneho člena Maďarskej prírodovednej spoločnosti v Budapešti. Spolupracoval aj s prírodovedcami v Anglicku, Rusku, Španielsku či Belgicku. Čulé pracovné kontakty udržiaval až so 122 zahraničnými a prírodovednými spoločnosťami a múzeami.

Dom Dr. Karola Brančíka v Trenčíne, Farská ulica, 1959

Karol Brančík, mnohými opisovaný ako tolerantný a pokrokový človek, ktorý okrem slovenčiny ovládal aj nemčinu, maďarčinu, latinčinu a francúzštinu počas prvej svetovej vojny vážne ochorel, až napokon 18. novembra 1915 vydýchol naposledy. Pochovaný bol v rodinnej hrobke v Trenčíne. Na dome, kde býval, odhalili v roku 1967 bustu s pamätnou tabuľou.

 Mgr. Lukáš Trnkóci, PhD.

Zdroje:

 ĎURNÁ S. – HALUSKOVÁ, E. MUDr. Karol Brančík – prírodovedec, lekár (1842 – 1915), 1977, 32 s.

 HRABOVEC, Ivan. Prírodovedný spolok župy Trenčianskej (1877 – 1911), 1960, 64 s.

 KUDLA, Ján.  120. výročie narodenia dr. Karola Brančíka. In Vlastivedný obzor, ročník 1962, s. 62-67

 MATEJČIK, Martin. MUDr. Karol Brančík – polyhistor zo Starej Bystrice (diplomová práca), 2012, 66 s.

 MIKUŠ, Milan. Prírodovedci Trenčianskeho okresu v minulosti, 1983

 ŠIŠMIŠ, Milan. Všestranný dr. Karol Brančík, 1985 

Zdroje obrázkov:

Trenčianske múzeum v Trenčíne