Donačná listina pre Matúša Čáka na hrad Trenčín a Trenčiansku župu

Od vydania novej donačnej listiny pre Matúša Čáka na hrad Trenčín a Trenčiansku župu uplynulo 722 rokov

Dnes si opäť pripomenieme jednu z mnohých významných udalostí zo staršej, no pomerne známej, histórie Trenčianskej župy a hradu. Tá je neodmysliteľne spätá s osobnosťou Matúša Čáka, ktorý si pôsobením na hrade Trenčín vyslúžil už počas svojho života predikát Trenčiansky. Do našich dejín sa zapísal ako mocný uhorský šľachtic, čo prakticky suverénne spravoval veľkú časť dnešného Slovenska, na druhej strane je tiež známy ako neochvejný odporca nástupníckych práv neapolských Anjouovcov na uhorský trón.

Uhorskí králi z rodu Arpádovcov boli na tróne už 300 rokov, keď posledný priamy člen tohto rodu, Ondrej III., dňa 14. januára 1301 zomrel bez mužského potomka. Obdobie patrimoniálneho kráľovstva, bolo v tom čase už minulosťou a moc v kráľovstve rozdrobená medzi mocné magnátske rody. V Uhorsku nastala chaotická situácia, ktorá sa začala prehlbovať už počas vlády Ladislava IV. Kumánskeho, no poriadky so šľachtou sa nepodarilo urobiť ani jeho nástupcovi Ondrejovi III.. Ich sila a vplyv vzrástli natoľko, že si po smrti kráľa a vymretí kráľovského rodu po meči, sami začali rozhodovať o možnom nástupcovi. Ondrejova náhla smrť tak otvorila cestu ku kráľovskej korune jeho rodinným príbuzným. V boji o trón proti sebe stáli syn českého kráľa Václav III. (po meči posledný člen z rodu Přemyslovcov) a vnuk neapolského kráľa Karol Róbert. Príbeh tohto mocenského zápasu je pomerne známy a svoju pozornosť priťahuje prakticky už od čias štúrovcov. My si tak pri tejto príležitosti spomenieme jednu udalosť viažucu sa k Matúšovi, k dnešnému dátumu a k dejinám Trenčína.

Matúš Čák začal využívať chaotickú situáciu v kráľovstve vo svoj prospech. Nazhromaždil veľký majetok, podarilo sa mu dostať do najvyšších spoločenských postov kráľovstva (stal sa uhorským palatínom) a jeho moc a vplyv naďalej rástli. V tom čase sa Karol Róbert so svojimi nástupníckymi zámermi zdržiaval v Uhorsku, vymretie Arpádovcov mu prišlo vhod a za pomoci ostrihomského arcibiskupa Gregora bol narýchlo korunovaný v Ostrihome. Karol Róbert sa tešil predovšetkým podpore pápeža, no podporu mocnej uhorskej šľachty si nezískal. Tá sa obrátila na voľbu vlastného kandidáta. V polovici mája 1301 prišiel do Prahy sprievod, ktorý od kráľa Václava II. požadoval dezignovanie jeho syna kráľoviča Václava na uhorský trón (neskôr v Uhorsku korunovaný ako Ladislav, v Českom kráľovstve ako Václav III.). V tomto sprievode bol prítomný aj samotný Matúš, český kráľ s touto ponukou spočiatku váhal, no napokon žiadosti uhorskej šľachty vyhovel. Matúš tak od samého začiatku podporoval Václavovu kandidatúru. Mladý Václav sa zakrátko vydal do Uhorska. Na jeho ceste ho v prítomnosti početného oddielu sprevádzal aj otec Václav II.. Po prekročení hraníc pri Hodoníne, sa Václav III. od svojho otca odpojil a pridal sa k sprievodu uhorských šľachticov, na čele ktorého stál Matúš Čák. Tento sprievod ho sprevádzal až do Stoličného Belehradu, kde bol korunovaný za kráľa. Korunováciu vykonal kaločský arcibiskup so svätoštefanskou korunou, pričom Václav pri korunovácii prijal meno Ladislav.

Nový kráľ si uvedomoval, že šľachticov, akými bol aj Matúš Čák, si musí držať pri sebe, sám by na boj proti Karolovi Róbertovi nestačil, a preto im musel vyhovieť v ich požiadavkách o udelenie, či už konfirmácie na ich rozsiahle majetkové domény alebo úplne novej donácie na majetok, čím si magnáti zabezpečovali svoj vplyv a moc. Václav si tak robil nádej v udržaní si podpory zo strany šľachty. Matúš predstúpiac pred kráľa požadoval za svoje služby a prejavenú vernosť značnú odmenu. V priebehu dvoch dní mu kráľ udelil hneď tri listiny, dve donácie boli vydané ešte 28. februára 1302, pričom prvá sa týkala udelenia Nitrianskej župy pre Matúša a jeho dedičov a legitímnych nástupcov. Druhá donácia podobného charakteru sa týkala udelenia panstva Bojnice. Na druhý deň 1. marca 1302 („kalendas marcii“) mu Václav (resp. Ladislav) nechal vydať ešte tretiu listinu, ktorou získal do dedičnej držby celú Trenčiansku župu spolu s Trenčianskym hradom. Táto listina obsahuje nepriame informácie o Matúšových činoch, ktorými mal Václavovi (Ladislavovi) dopomôcť ku korunovácii v Stoličnom Belehrade. Ako sa tu kráľ zmieňuje, práve Matúš na tom niesol najväčšiu zásluhu. Už len z udelenia samotnej Trenčianskej župy plynuli Matúšovi nemalé príjmy, ako sa v listine uvádza, donácia sa vzťahovala aj na všetky mestečká či dedinky a úžitky z lesov, lúk, polí a riečok, či na vyberanie mýt a mnohé ďalšie úžitky.

Pre zaujímavosť je dôležité spomenúť aj to, že Matúš pod svojou správou zmienené majetky už mal, no nie všetky boli nadobudnuté takpovediac čistým spôsobom, preto mu boli udelením tejto tzv. novej donácie správoplatnené a nikto mu v jeho nárokoch na ne už nemohol protirečiť. Samotný Trenčiansky hrad nadobudol ešte v roku 1296 potom, čo mu ho vydal kráľovský kastelán Martin Bugár. Udelenie donácií pre Matúša však kráľovi jeho náklonnosť a vernosť nezabezpečili. Profesor Lukačka sa domnieva, že Matúšovi už kráľ nechcel udeľovať nové donácie na majetky, čo Matúš nechcel akceptovať, a tak sa ich vzťahy začali postupne zhoršovať. Zlom napokon predstavoval rok 1303, keď sa Matúš definitívne odklonil od kráľa Václava (Ladislava), trón sa tak odklonom najmocnejšieho šľachtica začal pod mladým kráľom otriasať až napokon musel opustiť Uhorsko. Aj napriek tomu nemal Karol Róbert vojnu o trón vyhratú. Dôvodom bol práve Matúš Čák, ktorý autoritu kráľa aj naďalej neuznával a svoje územie spravoval nezávisle až do svojej smrti v roku 1321.

Text:  Mgr. Miroslav Kotrha, historik, Trenčianske múzeum v Trenčíne

Zdroj:

LUKAČKA, Ján. Matúš Čák Trenčiansky. Veda: Bratislava, 2016, 144 s. ISBN 978-80-224-1532-3

Magyar Nemzeti levéltár. Diplomatikai levéltár (MNL DL) 1633.

MARSINA, Richard. Trenčín do roku 1526. In ŠIŠMIŠ, Milan. Vlastivedná monografia Trenčín. Bratislava: Alfa, 1993, 384 s. 80-05-01114-8

SEGEŠ, Vladimír et al. Kniha kráľov. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2003, s. 303, ISBN 80-10-00324-7.

ULIČNÝ, Ferdinand. Dejiny Slovenska v 11. až 13. storočí. Bratislava: Veda, 2013, 568 s. ISBN 978-80-224-1292-6