Bitka pri Trenčíne počas povstania Františka Rákociho
Rozhodujúca bitka posledného stavovského povstania, vedeného Františkom II. Rákocim, známa ako bitka pri Trenčíne, bitka pri Trenčianskej Turnej či bitka pri Hámroch, sa odohrala 3. augusta 1708 medzi Kuruckými vojskami Františka Rákociho a Labanským cisárskym vojskom vedeným generálom Sigbert Heisterom.
Povstanie vypuklo ešte v roku 1703 za vlády cisára Leopolda I. a predchádzali mu viaceré vojensko - politické udalosti, najmä vypuknutie tzv. vojny o španielske dedičstvo (kde si právo na španielsku korunu robili ako Habsburgovci, tak i francúzski Burbonovci), či hospodársko - náboženské nespokojnosti vo východnej časti Uhorského kráľovstva. Kalvínske obyvateľstvo v Zátisí si uvedomovalo, že viedenský dvor je zaneprázdnený situáciou na západných bojiskách, preto sa rozhodlo tento konflikt využiť a povstalo proti dvoru. Na čelo povstania povolalo dedičného župana Šarišskej stolice Františka II. Rákociho, ten sa v danom období nachádzal v poľskom exile (už predtým bol obvinený z prípravy sprisahania proti dvoru), no spočiatku váhal, či sa k povstaniu naozaj pripojí.
František II. Rákoci, zo zbierok Trenčianskeho múzea
František bol synom Františka I. Rákociho, významného uhorského magnáta, ktorý sa zaplietol do tzv. Vešeléniho sprisahania. Poprave za účasť na sprisahaní proti cisárovi sa mu síce podarilo vyhnúť, no krátko na to sužovaný ochoreniami umiera. František sa narodil len pár mesiacov pred smrťou otca. Vychovávala ho jeho matka Helena Zrínska a stará matka Žofia Bátoriová. Heleniným druhým manželom sa stal Imrich Tökőli, známy ako jeden z vodcov štvrtého stavovského povstania proti Habsburgovcom. Počas Tökoliho povstania sa Helena významne zapísala do dejín neúnavnou obranou hradu Mukačevo, pred smutne známym generálom Antoniom Caraffom. Rodina Františka Rákociho tak bola silno poznačená odmietavým postojovom voči panovníckemu rodu Habsburgovcov.
František II. Rákoci sa napokon vybral do Uhorska, aby sa postavil na čelo vzbury, ktorá sa postupne začala zo Sedmohradska šíriť aj do okolitých regiónov. V roku 1703 vydal manifest pre všetkých obyvateľov krajiny, bez rozdielu príslušnosti, aby sa zapojili do boja proti habsburskému útlaku a bojovali za obnovenie starých slobôd. Šľachte sa Františkove sľuby poddaným nepozdávali, viacerí sa preto k povstaniu stavali odmietavo (problém bol aj v nálade poddanského obyvateľstva brojaceho proti šľachte). Na druhej strane sľuboval obnovenie starých šľachtických privilégií, čím sa mu podarilo strhnúť na svoju stranu Šimona Forgáča, Antona Esterháziho či Alexandra Károliho. Františkovi v boji pomáhali aj kontakty s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV.
Za pomerne krátky čas sa Rákociho vojsku podarilo obsadiť veľké územie Uhorska (takmer celé dnešné Slovensko). V jeho armáde bolo okolo 30 000 mužov, no boli len zle vyzbrojení a problémy sa postupne začali objavovať aj pri zásobovaní. Situáciu sa snažili riešiť obe strany uzavretím prímeria. Rokovania neboli úspešné a preto boje pokračovali.
V roku 1705 utrpel ťažkú porážku v bitke pri Budmericiach, no v danom období podnikal úspešný výpad do Zadunajska. V tom istom roku umiera cisár Leopold I., novým cisárom sa stal jeho syn Jozef I. Bola to tak nová príležitosť k uzavretiu prímeria. Rokovania započali v Trnave, Jozef I. Rákociho podmienky neprijal (nechcel uznať 31.článok Zlatej buly z roku 1222 a dobrovoľnú voľbu panovníka v Uhorskom kráľovstve), a tak povstanie pokračovalo. Francúzsky kráľ pozorne sledoval vývoj situácie v Uhorsku, vedel, že si nemôže dovoliť zmierenie Rákociho s Habsburgovcami. Mesačne posielal 16 000 zlatých pre vedenie vojny, do Uhorska začali prichádzať francúzski markízi, aby svojimi znalosťami vo vojenských záležitostiach pomohli Rákocimu. Náklady vojny to napriek tomu pokryť nedokázalo. Rákoci pre nedostatok finančných prostriedkov začal s razbou medených mincí tzv. libertáše, vojsko dostávalo žold niekoľko mesiacov pozadu, čo vzbudzovalo celkovú nevoľu.
Jozef I. na dobovom portréte, zdroj: Wikipédia
Povstanie však začalo byť priveľmi vyčerpávajúce a postupne začalo narastať napätie proti Rákociho veleniu. Problémy robila najmä šľachta, ktorej sa nepáčili vyhlásenia z Onódskeho snemu o zdanení šľachty a o pozbavení trónu Habsburgovcov. Situácia sa tak pre Rákociho stále zhoršovala. Nepomáhalo mu ani uznesenie z Onódskeho snemu o detronizácii Habsburgovcov, pre Uhorsko sa tak musel nájsť nový kráľ, ktorý by bol akceptovaný ako šľachtou, tak aj európskymi kráľovskými rodmi (potencionálnu osobu ponúkala francúzska diplomacia v pruskom následníkovi Fridrichovi Wilhelmovi).
Rákoci sa tak mal údajne pokúsiť o ťaženie namierené do Sliezska, kde by sa spojil s nespokojným obyvateľstvom, chcel tak doplniť stavy vo vojsku a zlepšiť zásobovanie. Stratégia tejto výpravy je dnes veľmi spochybňovaná. Pri postupe bolo potrebné dobyť mesto a hrad Trenčín pre jeho strategický charakter. Rákoci spočiatku o obsadení Trenčína neuvažoval, pôvodne chcel obsadiť pevnosť Leopoldov, odkiaľ plánoval ďalšie výboje do Rakúska a na Moravu. Nakoniec ho však jeho velitelia spolu s Mikulášom Berčénim presvedčili, aby sa zmocnili Trenčína. Odtiaľ by mali povstalci silnú základňu pri svojich výbojoch do Sliezska, kde by sa spojili s Pruským princom Fridrichom Wilhelmom. Práve Fridricha Wilhelma by dosadili na uhorský trón, čím by si zabezpečili pruský vstup do vojny. Rákoci spočiatku chcel, aby sa uhorská koruna prenechala bavorskému kniežaťu, s tým však nesúhlasil francúzsky kráľ.
Dobytím Trenčína sa mala zvýšiť biedna morálka vo vojsku povstalcov. Situácia sa značne skomplikovala po prehre Rákociho veliteľov Očkaia a Pekriho v bitke pri Strážnici. Úlohou tejto výpravy bolo vytvoriť predvoj pred Rákociho príchodom na Moravu. Po prehratej bitke sa ich oddiely dali na ústup do Uhorska a cez Vrbovce sa snažili spojiť s Rákociho vojskom smerujúcim na Trenčín. Pekriho a Očkaiov postup sledoval cisársky veliteľ Sigbert Heister, odhalil Rákociho plány o postupe na Trenčín, preto sa tam rozhodol poslať napred istého Petra Viarda. Jeho úmyslom bolo opevniť a posilniť trenčiansku obranu skôr ako k mestu dorazí Rákoci. To sa Petrovi Viardovi podarilo. Keď sa to Rákoci dozvedel, rozhodol sa, že nezaútočí priamo na mesto. Nechcel riskovať obliehanie mesta s armádou za chrbtom a preto sa chcel najprv vysporiadať s Heisterovou armádou.
Sigbert Heister, zdroj: Wikipédia
V noci na 31. júla 1708 sa jeho vojsko utáborilo pri Beckove, kde mu doprial dvojdňový oddych. Následne sa vojsko pohlo smerom na sever, Rákoci si podrobne obzeral terén bojiska. Rozhodol sa, že armáda prenocuje pri Váhu vo Veľkých Bierovciach. Armáda generála Heistera však vtedy pritiahla do Beckova, ich vojská tak neodďaľovalo ani 20 km. Okolo 9 hodiny večer vydal Rákoci rozkaz rozmiestniť jednotky na bojisko z dôvodu nebezpečenstva nečakaného nočného útoku. Jednotky rozmiestnil od Soblahova, Mníchovu Lehotu až k dedine Trenčianska Turná. Celková rozloha rozmiestnenia bola asi 10,5 km². Mikuláš Berčéni prikázal strážiť priestor pri dedinke Rozvadzie, strážiace oddiely mali na prípadný Heisterov pohyb upozorniť paľbou. Okolo štvrtej hodiny ráno sa dalo cisárske vojsko na pochod a už okolo šiestej hodiny bolo počuť z Rozvadzia paľbu. Rákoci mal dostatok času na zoskupenie svojich síl, keď k bojisku dorazil generál Heister bol priam zaskočený, silou a rozmiestnením kuruckého vojska.
Cisár Leopold I., zo zbierok Trenčianskeho múzea
Cisárska armáda sa pohybovala prevažne na rovinatom teréne od Rozvadzia cez Veľké Bierovce po Belú. Rákoci obsadil pahorkatinu medzi Strážovskými vrchmi a Považským Inovcom. Tieto pahorkatiny boli miestami močaristé z vyliatych potokov. Na teréne sa nachádzalo aj množstvo priekop, násypov a výmoľov. Viditeľnosť tu bola pre obe strany veľmi dobrá, čo znemožňovalo skryté presuny vojsk.
Najslabším miestom Rákociho stratégie bolo pravé krídlo, snažil sa ho posilniť 14 delami veliteľa francúzskeho delostrelectva La Motta, umiestnených pri Mníchovej Lehote. Pravé krídlo ďalej posilnil ľahkou jazdou Vavrinca Pekriho a s plukom Štefana Ebeckého. Strednému krídlu velil už tradične sám Rákoci. Mal tu k dispozícii nemeckých a poľských karabinierov. Ľavé krídlo zveril Mikulášovi Berčénimu. Ladislav Očkai mal strážiť prípadný útok z cesty od Topoľčian, ak by sa cisárske vojsko pokúsilo o nejaký nečakaný manéver.
Heister rozkázal vyslať oddiel dragúnov na odpútanie pozornosti, aby sa mohol dostať pred Rákociho armádu. Pôvodne plánoval pochodovať k Belej a cez Nozdrkovce postupovať, čo najbližšie k mestu, odkiaľ by ich mohla kryť aj posádka Trenčianskeho hradu.
Okolo šiestej až siedmej hodiny ráno sa dragúni dostali cez Veľké Stankovce k Trenčianskej Turnej a na Dolňáckej ceste začali obstreľovať ľavé krídlo Kurucov. Rákoci spozoroval Heisterov úmysel, a tak dal povel na zastavenie jeho postupu. Vavrinec Pekri dostal príkaz zaútočiť na cisárovu armádu, nemal však dobre preskúmaný terén, čo sa mu stalo osudným, keď si na pochod s armádou vybral násyp pri Rybníkoch neďaleko od Soblahova. Ebecký si všimol Pekriho postup a varoval ho tým, že cesta, ktorú zvolil je na pochod náročná a môže to byť zlá pozícia, v prípade ústupu armády. Tu Pekri spanikáril, dal rozkaz na ústup, čo vyvolalo chaos v jeho radoch. Ani nie 2 km od Pekriho bola vzdialená armáda Ján Pálfiho, ten si všimol Pekriho váhania a nerozvážnosti a žiadal Heistera o povolenie napadnúť ho. Na to Heister pochopil situáciu a Pálfimu vyhovel. Spočiatku sa Pekriho vojskám darilo odrážať Pálfiho útok, no druhý útok, ktorý trval asi 15 minút, sa im už nepodarilo zadržať a Pekriho oddiely sa dali na ústup až útek. Keď sa o tom dozvedel Heister, rozhodol sa zmeniť plán, nepostupoval ďalej k mestu, ale nariadil poslať ďalšie jednotky proti Rákocimu.
Boj vypukol na všetkých krídlach Rákociho vojska. Bitka sa dlho niesla v znamení striedavých úspechov, no roztrieštenosť pravého krídla spôsobila, že sa celá pravá formácia začala rozpadať. Rákoci poslal karabinierov na jeho posilnenie, keď ani to nepomáhalo, rozhodol sa zvrátiť situáciu svojou prítomnosťou. Cesta k pravému krídlu bola už nebezpečná, cisárski vojaci sa snažili rozdeliť pravé krídlo od stredného, a preto sa k nemu musel prebojovať. Na poli sa však jeho kôň potkol pri preskakovaní priekopy a pri páde Rákociho zavalil. Rákoci upadol do bezvedomia a o jeho telo sa vyvolal boj, len vďaka hrdinskému nasadeniu vlastných životov sa podarilo jeho osobnej stráži odniesť Rákociho na koni do blízkeho lesa, vďaka čomu nepadol do zajatia.
V armáde sa rýchlo začali šíriť fámy o Rákociho smrti, čo malo za následok urýchlenie prehratej bitky. Zvyšok vojska sa rozptýlil do okolitých hôr. Sám Rákoci vo svojich pamätiach napísal: „Nikdy ešte porážka od tejto hanebnejšia nebola.“ Prehra Rákociho v bitke pri Trenčíne mala za následok rozpad jeho armády, do Sliezska sa mu nikdy dostať nepodarilo a ďalej sa mohol už len prizerať, ako jeho vojská ustupujú pred cisárskou armádou. V bitke padlo do zajatia okolo 400 až 1000 povstalcov. Títo povstalci museli vstúpiť do cisárskej armády. Údajne sa tak mal dostať do cisárskej armády aj Juraj Jánošík, ktorý v tejto bitke bojoval v Rákociho vojsku.
Kurucké noviny Mercurius veridicus ex Hungaria o prehre pri Trenčíne zo 6 augusta 1708, zdroj: www.epa.oszk.hu
Cisárske vojská postupne obsadili Považie, Liptov a takmer celý Spiš. Rákoci v snahe zachrániť svoje postavenie vyhlásil osobnú slobodu pre poddaných bojujúcich pod Rákociho zástavou a ich oslobodenie od všetkých zemepanských tiarch. Poddaní sa po dlhých rokoch vojny len ťažko dali zlákať na Rákociho slová. Neúspechy povstalcov pokračovali porážkou pri novohradskom hrade Romháň, vyprázdnením Levoče a pádom Nových Zámkov v roku 1710. Rákoci vo februári 1711 odišiel do Poľska, kde istý čas rokoval s cárom Petrom I., aby získal nejakú podporu na vydržiavanie povstanie v Uhorsku. Všetky jeho snahy však boli už len výkrikom do tmy.
Koncom apríla kapitulovala kurucká pevnosť Košice a 30. apríla 1711 uzavreli v Satu Mare obe strany mier, ktorým sa povstanie skončilo. Signatármi mieru boli za povstalcov Alexander Károly a za cisársku stranu Ján Pálfi. Nasledujúceho dňa zložili povstalci zbrane a odprisahali vernosť cisárovi Jozefovi I., ktorý bol však už dva týždne mŕtvy (Jozef zomrel na kiahne, novým panovníkom sa stal Karol III.). Všetci účastníci povstania dostali amnestiu.
František Rákoci sa z poľského exilu odobral do Francúzska, odkiaľ neskôr spolu so svojim verným Mikulášom Berčénym (rodák z hradu Tematín) napokon našiel útočisko v Osmanskej ríši, kde žil až do konca svojho života. František II. Rákoci zomrel 8. apríla 1735 vo veku 59 rokov v Tekirdagu.
Text: Mgr. Miroslav Kotrha, historik, Trenčianske múzeum v Trenčíne
Zdroj:
SEGEŠ, Vladimír. MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava, Perfekt, 2012. s.400.
MRVA, Ivan et al. Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť. Bratislava: Perfekt, 2015, 552 s.
SEGEŠ, Vladimír, ŠEĎOVÁ, Božena (ed.). Neďaleko od Trenčína... Bratislava: VHÚ, 2008, 255 s.
MRVA, Ivan. Trenčín za povstania Františka II. Rákociho. In KÓNYA, Peter. Doba kuruckých bojov. Prešov: VPU, 2014, s. 284- 301.
MRVA, Ivan et al. Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť. Bratislava: Perfekt, 2015, 552 s.
SEGEŠ, Vladimír. ŠEĎOVÁ, Božena , Pramene k vojenským dejinám Slovenska II/2. 1649 – 1711. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2017, 255 s.
Dangl, Vojtech. Slovensko vo víre stavovských povstaní. Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1986, 212 s.
