80 SNP: Podjavorinskí partizáni (II. Stalinova partizánska brigáda)

Pohraničné horstvo Javoriny v Malých Karpatoch bolo dejiskom významnej časti Slovenského národného povstania. Organizátori povstania tu našli nielen vhodný terén (lesy a kopanice), ale najmä uvedomelé obyvateľstvo, ktoré už od vzniku Slovenského štátu v roku 1939 pociťovalo nevôľu podriadiť sa ľudáckemu systému, ktorého hlavou bol prezident Jozef Tiso. Odboj sa formoval už v lete 1944, kedy revolučné národné výbory vo väčších mestách začínajú s prípravami povstania. Zhromažďovali materiál, zásoby a najmä ľudí, ktorí boli ochotní so zbraňou v ruke bojovať proti režimu. Sformovala sa spolupráca medzi RNV, sovietskymi vojakmi, ktorí ušli z nemeckých koncentračných táborov, príslušníkmi armády a všetkými občanmi, ktorí zastávali ideály demokratického Československa.

Prvou partizánskou skupinou v kraji bola asi 15-členná skupina, ktorá už v auguste 1944 disponovala dobrou zásobou zbraní. Figurovala pod názvom „Javorina“ a operovala v okolí Krajného. Jej veliteľom sa stal Ukrajinec Valentín Furmanov Medvedev. Tvorili ju prevažne vojaci Červenej armády, ktorí ušli z nemeckého zajatia. Na prelome mesiacov august a september roku 1944 sa v Lubine vytvorila druhá partizánska skupina. Jej organizátorom bol Miloš Uher. Činnosť partizánov pozostávala z udržiavania kontaktov s protiľudácky zmýšľajúcimi dôstojníkmi, získavania zbraní a budovania úkrytov pre celý oddiel. Zaobstarávanie zbraní mal na starosti najmä Uher, ktorý s ich zhromažďovaním začal na zimu v roku 1943. Časť z nich priviezol z trenčianskych vojenských skladov a z Považskej Bystrice, avšak najväčšie množstvo výzbroje a výstroje pochádzalo z novomestských kasárni.

Príslušníci 6. oddielu HURBAN /do SNP skupina Miloša Uhra/ Druhej čs. partizánskej brigády J.V. Stalina v podjavorinskom kraji v lete 1944. Vojenský historický archív Bratislava, Zbierka vojenských fotografií, signatúra, VIII G – 241. 

Dňa 12.09. sa reorganizuje štáb, čoho výsledkom bolo spojenie oboch skupín v jeden oddiel. Za veliteľa partizánskej posádky bol určený Miloš Uher, jeho zástupcom bol Ján Rešetka a Medvedev sa stal vojenským poradcom. Martin Kedro zastával funkciu predsedu štábu a šéfa zásobovania. Lekárom oddielu sa stal Bedřich Placák, ktorý ilegálne prišiel cez hranice z Protektorátu. Veliteľstvo štábu zriadilo spoločný tábor pri Poriadí. Tu je mužstvo rozdelené na dve čaty. Veliteľom prvej čaty bol Ivan Lukáč a veliteľom druhej Ivan Zeman. Spoločným veliteľom oboch čiat bol Miloš Uher. Denne boli vysielané menšie jednotky s cieľom záškodníckych prác ako ničenie mostov, vykoľajovanie vlakov a stavanie zátarás na cestách.

Vykoľajenie vlaku - Mníchova Lehota, 1945. Archív Trenčianskeho múzea.

Vykoľajenie vlaku – Mníchova Lehota, 1945. Archív Trenčianskeho múzea.

Aj sovietske velenie pochopilo dôležitosť tohto územia. Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve (UŠPH) vyslal pomoc v podobe skupiny slovenských a sovietskych bojovníkov, ktorí sa cvičili na partizánsky spôsob boja na predmestí Kyjeva. Pre západné Slovensko bola určená 21-členná paradesantná skupina vedená podplk. Iľjom Danielovičom Dibrovom.

V noci na 16. septembra zoskočili pri Žabokrekoch neďaleko Martina na základňu Petra Alexeja Veličku I. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika. Spolu s Dibrovom prišiel na Slovensko aj Jozef Brunovský, neskorší veliteľ oddielu. Ako sa priblížili k bošáckym kopaniciam, nadviazali kontakty s ilegálnymi pracovníkmi v Bošáci a aj s vedením ilegálnej KSS v Novom Meste nad Váhom. Prostredníctvom Jozefa Kvasnicu st. sa Dibrov dozvedel o Uhrovom oddiele a sprostredkoval stretnutie partizánskych veliteľov v Hlavine.  Uskutočnilo sa 6. októbra 1944. Tu sa dohodlo spojenie všetkých partizánskych jednotiek, pôsobiacich v okolí. Dňa 9. októbra 1944 nastáva reorganizácia partizánskej brigády podľa smerníc partizánskej ústredne z Kyjeva. Všetky partizánske skupiny pôsobiace na okolí sa spojili a vytvorili II. brigádu J.V. Stalina. Jej veliteľom sa stal podplk. Iľja Danielovič Dibrov. Náčelníkom štábu bol poručík Jozef Brunovský. Uhrova a zároveň najväčšia skupina bola pomenovaná Hurban. Miestom pôsobenia sa stali Malé a Biele Karpaty, od Lozorna až po Vlársky priesmyk, ktorý leží na hraniciach s Protektorátom Čechy a Morava.

Dňa 13. októbra sa uskutočnil jeden z najvýznamnejších bojov Uhrovej skupiny. Skupina o sile asi 180 mužov sa vydala smerom k Starej Turej, kde mali v pláne prepadnúť nemeckú jednotku, ktorá sídlila v meštianke, ľudovej škole a na pošte. Podľa odhadov mala nemecká jednotka okolo 800 vojakov. Prvé výstrely zazneli v noci o trištvrte na dve z nemeckých samopalov, tým bolo pokazené plánované prekvapenie nemeckých vojakov. Boj v Starej Turej trval do štvrtej hodiny ráno. Odhadované straty na nemeckej strane sa pohybujú okolo 40 ranených a 130 zabitých mužov. Podľa Antona Kamenického, kronikára oddielu Hurban, bol zabitý jeden partizán a dvaja boli zranení.

Partizánsky veliteľ pplk. Iľja Danielovič Dibrov. Vojenský historický archív Bratislava, Zbierka vojenských fotografií, signatúra XX. D – 14.

Deň po boji tiahli Nemci na partizánsky tábor, ktorý našli na základe vypočutých zajatcov v neďalekých lesoch. Nemci sa tak chceli pomstiť za veľké straty v Starej Turej, kde ešte v ten deň vyhlásili stanné právo. Nemecké vysunuté stráže odhalili polohu partizánskej skupiny a začali sa približovať. Preto veliteľstvo brigády nariadilo presun na bošácke kopanice. Po ceste narazili na ukrytú nemeckú jednotku, ktorá okamžite spustila paľbu. Útok sa podarilo odraziť, no plk. Dibrov bol ťažko postrelený a zraneniam na mieste podľahol. Na jeho počesť bol oddiel dočasne pomenovaný Dibrov. Novým veliteľom sa stal Jozef Brunovský.

Ďalší z dôležitých bojov sa odohral v noci z 19. na 20. októbra. Nemecké jednotky sa sústreďovali v okolí Lubiny, Bziniec pod Javorinou, Trenčianskych Bohuslavíc, Dolného Srnia a Moravského Lieskového, pričom zaútočili z troch strán, no partizánske oddiely boli na útok veľmi dobre pripravené. Členovia oddielu Hurban, ktorý zvádzal najkrutejšie boje, zostali zamaskovaní a pri prechode nemeckej jednotky ich napadli. Hoci Nemci používali mínomety, nepodarilo sa im preniknúť do radov partizánskej brigády. Tie najväčšie útoky prestali, no až do večera sa ozývali strely z oboch strán. O stratách na nemeckej strane sa polemizuje. Anton Kamenický, kronikár oddielu Hurban, uvádza 160 mŕtvych a 60 ranených. Kapitán Adamovič v denníku oddielu Rázus spomína, že celkové nemecké straty sú 250 mŕtvych a niekoľko sto ľahšie ranených.

V novembri sa skupina chcela usadiť v Nemšovej v panskom kaštieli, v tzv. Antonstale. Na počudovanie zistili, že aj tu sa nachádzajú Nemci. Strhol sa boj, ktorý trval dve hodiny a výsledkom ktorého bolo 10 mŕtvych a 7 ranených Nemcov. Partizáni hlásili 4 mŕtvych.  Niekoľko členov bolo zatknutých, medzi nimi aj Martin Kedro, ktorý mal na starosti zásobovanie skupiny. Z dobových dokumentov sa dozvedáme, že bol zastrelený v uliciach Trenčína, keď sa po ťažkých a krutých vypočúvaniach pokúsil o útek. V polovici novembra dochádza aj k menším zmenám vo velení – novým Uhrovým zástupcom sa stáva Anton Jakubík, komisárom skupiny bol Ján Buban a vo funkcii náčelníka stál brat, ako sa partizáni medzi sebou nazývali, Urvaj. Koncom mesiaca sa skupina premiestnila na Lubinské kopanice do opustených robotníckych barakov.

Príslušníci 6. oddielu HURBAN /do SNP jednotka Miloša Uhra/ Druhej čs. partizánskej brigády J.V. Stalina v podjavorinskom kraji v rokoch 1944 – 1945. Vojenský historický archív Bratislava, Zbierka vojenských fotografií, signatúra VIII G – 232.

Časť štábu 6. oddielu HURBAN Druhej čs. part. brigády J.V. Stalina v podjavorinskom kraji v zime 1944/1945. Zľava doprava: Jozef Brunovský, Miloš Uher, Ján Buban, asi Lukáč Ivanič. Vojenský historický archív Bratislava, Zbierka vojenských fotografií, signatúra VIII G – 220.

Podjavorinskí partizáni a celá II. Stalinova brigáda čelili fašistickým útokom až do oslobodenia mesta Trenčín 10. apríla 1945. Jeden z najznámejších bojov sa konal 27. februára 1945 v Cetuni. Pár dní pred útokom boli Uhrovi ohlásené nemecké jednotky blížiace sa k Moravskému Lieskovému. Tu sa objavilo asi 150 dobre vyzbrojených nemeckých vojakov zo špeciálnej protipartizánskej jednotky s krycím názvom Edelweiss. Jej členovia boli dobre známi svojim krutým zaobchádzaním a v slovenských dejinách už navždy ostanú zapísaní krvavým písmom kvôli vypáleniu Ostrého Grúňa a Kľaku. Ich cieľom bolo dostať niekoľko mužov do oddielu Hurban a tak odstrániť veliteľa Uhra spolu s ostatnými vysokopostavenými činiteľmi. Veliteľom nemeckej jednotky (asi 500 mužov) bol Erwin Thun von Hohenstein a veliteľom slovenského oddielu o sile asi 130 mužov bol Ladislav Nižňanský. Práve oni dvaja sa mali vydávať za veliteľov z iných oddielov a tak preniknúť až k samotnému Uhrovi. Blížiace sa nemecké jednotky boli odhalené a Uhrov oddiel veľmi dobre pripravený. Nemci ostali v Cetuni, ktorú začali rabovať, Uher čakal do rána 27. februára a až potom zaútočil. Od Moravského Lieskového sa Uhrovi na pomoc blížila skupina Antona Jakubíka a z opačnej strany sa blížia skupina  Martina Kavického. Boj sa začal ešte skôr ako stihli posily doraziť, no už vtedy bolo jasné, že Nemci majú nielen presilu v počte vojakov, ale najmä sú lepšie vyzbrojení. Nepriatelia sa bránili guľometom v strede dediny, ktorý sa Uher rozhodol zničiť. Prišiel až ku stodole, odkiaľ to mal ku guľometu už len kúsok, no tu ho zasiahli guľky. Spolu s ním v ten deň padol aj jeho zástupca Anton Jakubík a ďalších 18 spolubojovníkov. Na nemeckej strane padlo približne 160 mužov a 68 bolo ranených. Po Uhrovi sa novým veliteľom oddielu stal Martin Kavický, náčelníkom štábu Dr. Bedřich Placát a po Kavickom prevzal velenie 2. čaty Ján Ličko. Komisárom oddielu sa stal Ján Buban. Po smrti Uhra bol oddiel pomenovaný na jeho počesť „Uher“.

K II. partizánskej brigáde J.V. Stalina patrilo niekoľko oddielov – Uher, Hurban, Biele Karpaty, Štefánik, Štúr, Rodina, Čulen, Kollár, Stanek, Chtelnica a Katovský.

Anton Jakubík po smrti Uhra:  „ Chlapci, nebáť sa! Keď padol otec, nech padnú aj deti. Hurá na Nemcov!“ (padol pri prechode potoka)

Miesto kde padol Miloš Uher v Cetuni. Vojenský historický archív Bratislava, Zbierka vojenských fotografií, signatúra VIII. M – 50.

Kapitán Miloš Uher, veliteľ oddielu partizánov II. Stalinovej brigády. Vojenský historický archív Bratislava, Zbierka vojenských fotografií, signatúra XIX. U – 2.

Martin Kavický - po smrti Miloša Uhra od 27.2. 1945 veliteľ 6. oddielu HURBAN Druhej čs. partizánskej brigády J.V. Stalina. Vojenský historický archív Bratislava, Zbierka vojenských fotografií, signatúra XIX – K – 239.

Text: Mgr. et Mgr. Viktória Barková, Trenčianske múzeum v Trenčíne

Zdroj:

SÚPKOVÁ, Jarmila: Podjavorinský kraj v Slovenskom národnom povstaní. Trenčín 1989.

SAMUEL, Rudolf a kol.: Tri desaťročia slobody. Trenčiansky okres v Povstaní a od oslobodenia po súčasnosť. Trenčín 1975.

ŠTUKOVSKÝ, Štefan a kol.:  Po stopách odboja v podjavorinskom kraji. Nové Mesto nad Váhom 1960.

SATN, fond Zbierka kroník 1922 – 2020, Výpis z kroník SNP okresu Nové Mesto nad Váhom, r. 1945, šk. 8.