80 SNP: Druhá strana Váhu – partizánska brigáda Jana Žižku

Veľmi dobrá strategická poloha Považského Inovca, najmä jeho napojenie na Tríbečské pohorie (bezpečný horský prechod až na stredné Slovensko) viedlo k rozhodnutiu pripraviť tu pôdu pre činnosť partizánskeho oddielu. Preto sa aj tu začala koncom septembra v roku 1944 rozvíjať partizánska činnosť.

Významným centrom sa stala severná časť vtedajšieho Bánovského okresu. V prvých dňoch povstania sa hnutie opieralo o oddiely v Uhrovci, Miezgovciach, Podlužanoch, Zliechove a ďalších obciach. Od prvých septembrových dní podnikali partizáni akcie na Považí.

Napríklad v dňoch 5. a 6. septembra sa oddiel pod velením Vladimíra Sedlářa opätovne pokúsil obsadiť Trenčianske Teplice, iná skupina rovnako začiatkom septembra prehradila pri Mníchovej Lehote cestu z Trenčína do Bánoviec nad Bebravou.

Deštrukčné práce partizánov na železničnej trati Trenčianska Teplá - Bánovce nad Bebravou. Zo zbierok Trenčianskeho múzea.

Potom čo 12. septembra okupanti obsadili Bánovce nad Bebravou, vznikla od Bánoviec na sever k Trenčínu partizánska oblasť, ktorú riadil bánovský okresný Revolučný národný výbor v Uhrovci, ktorý neskôr sídlil v Žitnej. Jeho dušou bola okresná komunistická strana na čele s Jánom Repkom. O poriadok v obciach sa starali národné milície, pričom hlavným ozbrojeným nástrojom revolučnej moci boli miestne partizánske oddiely, posilnené skupinami vojakov. Hoci si partizánske oddiely spočiatku počínali dobre a boli aktívne, ich činnosť bola prevažne rozptýlená a nekoordinovaná.

V polovici septembra dostala za úlohu zjednotiť partizánske oddiely v Strážovských vrchoch organizátorská skupina, ktorá sa na základe rozhodnutia Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia v Kyjeve v noci z 27. na 28. augusta vysadila pod velením Teodora Polu na základňu Veličkovej 1.čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika pri Sklabini v Turci. Vstupom dobrovoľníkov a neskorším spojením so skupinou poručíka Alexandra Slováka (skupina v Zliechove) mala skupina asi 150 členov. Dňa 10. septembra sa štáb presunul do Valaskej Belej, kde nadviazali spojenie s miestnymi oddielmi (I.J. Časnyk, František Kočkár).

Ich príchod do Bánoviec privítal Okresný Revolučný národný výbor s nadšením, pretože videli štáb schopný viesť jednotne partizánske hnutie. Žiadali od neho zorganizovať obranu partizánskej oblasti bezprostredne ohrozovanej okupantmi, ktorí 12. septembra obsadili Bánovce nad Bebravou a Vestenickú dolinu. Štáb T. Polu požiadavku akceptoval.

Po porade v Uhrovci z dňa 9. septembra so všetkými partizánskymi veliteľmi, ktorí sa v tom čase nachádzali v horách Považského Inovca, bola výstavba partizánskej brigády dokončená. Partizánsky boj v tomto kraji tým dostal pevnú organizáciu, vojenskú disciplínu a koordináciu činností. Dňa 20. septembra bola pomenovaná podľa českého husitského vodcu Jana Žižku. K tomuto dňu mala osem rôt a v nich asi 700 bojovníkov.

Veliteľ partizánskeho zväzku „Jan Žižka“ parašutista kpt. Teodor Pola. Vojenský historický archív Bratislava. Zbierka vojenských fotografií. Signatúra XIX. P – 54.

Každá z rôt mala vymedzený priestor, ktorý mala chrániť, a tak zabezpečiť ochranu Uhrovskej doliny, kde sídlili riadiace orgány. Štáb roty sídlil v Závade pod Čiernym vrchom a v Trebichave, kde bola partizánska nemocnica.

Roty brigády a miesta ich pôsobenia:

  • rota – Motešice, Tr. Teplá, Slatina nad Bebravou
  • rota – Uhrovec a blízke okolie
  • rota – Trenčín, Trenčianske Jastrabie
  • rota – výcviková rota
  • rota – Valaská Belá
  • rota – Zliechov
  • rota – Podlužany - Zlobiny
  • rota – Miezgovce – Vysočany – Pravotice a Bánovce nad Bebravou

 

Rovnako ako II. Stalinova brigáda, aj partizáni brigády Jana Žižku vyvíjali veľkú aktivitu. Zameriavali sa na prepady žandárskych staníc, menších okupačných jednotiek a Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Robili deštrukcie na železničnej trati na Považí i medzi Bánovcami nad Bebravou a Trenčínom. Na tejto dôležitej trati boli viackrát prerušené spoje aj na niekoľko hodín. V dňoch 15. a 17. septembra odrazila rota V. Stanku pokus nemeckej jednotky preniknúť od Košece k Zliechovu. V polovici septembra sa dostal na Novú Lehotu ďalší sovietsky organizátor partizánskeho hnutia pplk. Anatolij Antonovič Arenecký, krycím menom Snežinský, ktorý so svojím oddielom Bohdan Chmelnický dotvorili kruhovú obranu Inovca.

V dňoch 16. a 26. septembra prepadli partizáni Nemcami obsadené Bánovce nad Bebravou, no až pri druhom útoku sa im podarilo dostať bližšie do centra mesta. Prepadli žandársku stanicu, oslobodili väzňov a cez rozhlas informovali občanov o priebehu povstania. Príchod novej nemeckej jednotky ich prinútil opäť opustiť mesto. V priebehu septembra zviedli viaceré boje. Začiatkom októbra sa stretli v boji pri Letnom majeri a medzi Zliechovom a Košeckým Rovným. Tu sa stretli s nemeckými jednotkami postupujúcimi od Trenčianskych Teplíc a Košece. Dňa 23. októbra prepadli Nemci Slatinu nad Bebravou, 29. októbra vypálili Miezgovce, 1. novembra prepadli Závadu pod Čiernym vrchom a Kšinnú a 4. novembra vypálili Uhrovec.

Účastníci SNP – príslušníci partizánskeho zväzku „Jan Žižka“. Vojenský historický archív Bratislava. Zbierka vojenských fotografií. Signatúra VIII. F – 89.

Hlavným cieľom štábu brigády bol presun na Moravu, kde mali pomôcť českým partizánskym jednotkám v organizácií. Už počas septembra vyslali prieskumné jednotky na slovensko-moravské hranice zistiť situáciu. V októbri sa na prieskum vydal samotný veliteľ brigády Teodor Pola, tu sa prvý krát stretol s Brunovským a Dibrovom, ktorí ho informovali o silnom obsadení hranice na moravskej strane. Preto nebolo nutné, aby sa tam premiestňoval s celou brigádou.

Dňa 26. novembra sa vydali fašisti zlikvidovať partizánske hnutie v horách Inovca. Vtedy sa do akcie zapojilo približne 20 000 vojakov, medzi ktorými boli aj príslušníci Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy a jednotky vlasovcov (Ruská oslobodenecká armáda, ktorá bojovala na strane nacistického Nemecka proti sovietskemu Rusku). Po trojdňovom boji boli partizáni bez jedla a liekov nútení sa utiahnuť na Jakubovu horu. Najväčšie straty utrpeli oddiely partizánskej brigády Jana Žižku – podľa autorov knihy „Tri desaťročia slobody“ už v prvý deň boja ich padlo 70 a 230 bolo ranených. Preto bolo nutné ustupovať až po Kľak a tam uniknúť obkľúčeniu. Na Bielej Bukovine zostal iba Žalmanov oddiel. Ich hlavnou úlohou bolo upútať na seba pozornosť Nemcov a kryť tak ústup zvyšných oddielov. Po krátkom boji sa presunuli hlbšie do lesov. 

„Nemci strieľali a postupne zvierali kruh obkľúčenia. Pripomínalo mi to hotové peklo, kruhovú poľovačku. Fašisti striehli zo všetkých strán – od Topoľčian, Trenčína i od Nového Mesta nad Váhom. Nebál som sa smrti, no na ten okamih nikdy nezabudnem. Pasca sa stále viac uzatvárala. Oči všetkých spolubojovníkov civeli na moju zarastenú tvár akoby vraveli: ... si veliteľ, rob voľačo, zachráň nás! Prisahali sme si, že živí sa nikdy nepriateľovi nevzdáme. Zúfalstvo ani panika tu nepomáhali. Jedine boj na život a na smrť. Moje rozkazy boli stručné: ... nasadiť guľomety! Celá jednotka sa vydá na Novú Lehotu. Tam je hustý les. Tam sa treba za každú cenu prebiť z obkľúčenia. Bolo to takmer nemožné. Ale partizánsku prísahu sme všetci dodržali.“

(V. Žalman o bojoch na Pánskej Javorine.)

 

Napriek krutým bojom a ťažkým stratám na oboch stranách zostal Považský Inovec za celé obdobie Slovenského národného povstania nedobytý. Všetky roztrúsené jednotky a skupiny zorganizoval do nového partizánskeho oddielu Ivan Časnyk. Po ťažkých bojoch sa opäť zoskupili oddiely Ščorš, Tušov Ľudovít Štúr a Snežinského brigáda Boženko. Natrvalo sa tu usadili oddiely z východného Slovenska – Suvorov a Čapajev. Snežinský spojil všetky oddiely pod jeden partizánsky zväzok Sojedinenie.

Z pôvodného a precízne vypracovaného plánu povstania sa zrealizovala len jedna jeho časť, a to prechod časti moslimského pluku Vlasovovej armády k partizánom. Táto protipartizánska jednotka bola v oblasti Malých Karpát nasadená až z Varšavy a pre odboj a domáce obyvateľstvo znamenala mimoriadne veľké nebezpečenstvo. Prechod armády prerokovali ilegálni pracovníci s veliteľmi vlasovovských jednotiek -  na Myjave s kpt. Šakirom Nadžafimovom Alimovom a na Starej Turej s kpt. Alegberlim, podľa inštrukcií Františka Lipku, ilegálnej spojky ÚV KSS pre západné Slovensko. 

Vzhľadom na silnú partizánsku základňu a jej záškodnícke akcie pripravovalo nemecké fašistické velenie v Trenčíne vyčistenie priestoru Tr. Teplice – Machnáč – Bánovce nad Bebravou. Okrem vlastných jednotiek, ktorými disponovala trenčianska posádka mali k dispozícií pridelené jednotky z Bratislavy, Piešťan, Malaciek a Uherského Hradišťa. Trenčianske gestapo v spoluprácií s POHG zatklo od 25. septembra do 5. októbra 1944 okolo 300 osôb podozrivých so spolupráce s partizánmi. Po ťažkých výsluchoch sa mnoho z nich dostalo do koncentračného tábora v Mauthausene alebo boli zavraždení na Brezine.

Príslušníci partizánskeho zväzku Jan Žižka u ukoristeného auta. Vojenský historický archív Bratislava, Zbierka vojenských fotografií, signatúra VIII. F – 20.

Text: Mgr. et Mgr. Viktória Barková, historička, Trenčianske múzeum v Trenčíne

Zdroj:

LACKO, Martin: Partizánska brigáda podplukovníka Anatolija Snežinského a jej činnosť v oblasti Považského Inovca (1944-1945). IN: Historický časopis : Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Bratislava 2003, 51, č. 1.

SAMUEL, Rudolf a kol.: Tri desaťročia slobody. Trenčiansky okres v Povstaní a od oslobodenia po súčasnosť. Trenčín 1975.

KUBOVČÁK, Dušan – ŠAGÁT, Milan: Z kroniky bojov partizánskeho zväzku Jána Žižku. Topoľčany 1984.