Stano Filko, počiatky a vývoj tvorby z prednášky Čo ukrýva depozitár

Stano Filko sa narodil v roku 1937 v neďalekej Veľkej Hradnej. Ako sám hovorí, potom sa narodil ešte dva krát, a to po prežití klinických smrtí. Prvýkrát ako 8 ročný po páde do lomu a druhýkrát ako 15 ročný po zásahu vysokým napätím.

Začiatky jeho tvorby môžeme hľadať v štúdiách na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave (UMPRUM) v rokoch 1956 – 1959. V štúdiách pokračoval v rokoch 1960 - 1966 v ateliéri monumentálneho maliarstva na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU),  u profesorov Dezidera Millyho a Petra Matejku. Od samého začiatku svojej tvorby, t.j. od 60. rokov 20. storočia  je spolu s pár ďalšími umelcami, reagujúcimi na umelecké dianie na svetovej scéne, protagonistom alternatívneho slovenského výtvarného umenia. Nové prístupy v umení však nenachádzali veľké pochopenie u širokej verejnosti, ani režimu. Umelci sa pohybovali a tvorili na neoficiálnej, undergroundovej scéne. Aj vzhľadom k tomu Stano Filko v roku 1981 emigroval do Nemeckej spolkovej republiky a následne do Spojených štátov. Na Slovensko sa vrátil až po nežnej revolúcii. V Bratislave žil a tvoril až do roku 2015, kde zomrel ako 78-ročný.

Výtvarní kritici hodnotia S. Filka ako najkomplexnejšieho a najradikálnejšieho autora slovenskej avantgardnej výtvarnej scény. Vo svojej tvorbe stiera hranicu medzi umením a životom, vytvára si vlastnú ľudskú a umeleckú filozofiu. Jeho obľúbeným námetom je kozmológia, čo je čiastočne ovplyvnené zážitkami z klinických smrtí.

Počas štúdia a tesne po jeho ukončení vytváral Filko figurálne kompozície s postkubizujúcim rukopisom. Takéto postkubizujúce tendencie môžeme vidieť aj na obraze Veľká Hradná, z roku 1958, ktoré spravuje Trenčianske múzeum v Trenčíne. Dielo pochádza z obdobia Filkovho štúdia na VŠVU. Vo fonde Trenčianskeho múzea v Trenčíne sa nachádzajú ešte ďalšie 2 obrazy z rannej Filkovej tvorby, ešte zo štúdií. Jedným z nich je obraz s názvom Krajina z roku 1955, teda ešte zo stredoškolských čias. Ide o pohľad na Trenčín s hradom spoza Váhu. Tento pohľad prevláda u väčšiny autorov, ktorí Trenčín maľovali. Posledným dielom od Stana Filka pod správou TM je Autoportrét z roku 1957, čiže rovnako ako Veľká Hradná – z obdobia štúdií na VŠVU. Obrazy sa dostali do múzea ešte v prvej polovici roku 1989 cez p. Annu Filkovú, matku S. Filka, ktorá prvotne ponúkala do múzea národopisné predmety. Pri obhliadke predmetov u p. Filkovej pracovníkov múzea zaujali aj obrazy. Obrazy boli do fondu múzea pribrané ako regionálna tvorba – keďže zachytávajú Trenčín a Veľkú Hradnú.                                                        

Po ukončení školy sa Stano Filko vydal vlastnou cestou. Jeho tvorba je však ťažko obsiahnuteľná. Z obsahového hľadiska sa klasickému umelecko-historickému spracovaniu vzpiera. Bol priekopníkom, nielen u nás, ale aj v kontexte svetovej scény. Unikal lokálnym rozmerom aj názorom a nič iné než svetová úroveň ho vlastne nezaujímalo.

U nás patril k priekopníkom umenia inštalácie, environmentu a konceptuálneho umenia a ako jeden z mála siahol aj po nových médiách. Je oveľa ťažšie povedať, čo nerobil, ako vymenovať to, čo robil, pretože pole jeho pôsobnosti bolo naozaj obrovské.

Reprezentantmi Filkovej rannej tvorby sú od roku 1964 objekty a štrukturálne asambláže – tzv. Oltáre súčasnosti. V rokoch 1964 – 65 ich vytvoril približne 30. Na prvý pohľad tieto objekty vyvolávajú predstavu domácich oltárikov. Zblízka však pripomínajú skôr výstrižkami z novín polepené skrinky v robotníckych šatniach. Filko tu kladie vedľa seba citácie náboženských motívov, erotických prvkov a výjavov z filmov v jednej veľkej  ironizácii danej doby a jej hodnôt.

Filko sa pomerne skoro začal venovať aj happeningu, akciám, environmentom (čiže priestorovým inštaláciám) a konceptuálnemu umeniu. Happening je umelecká akcia v obmedzenom čase a priestore. Často spája výtvarný prejav s divadelným, literárnym, pohybovým, atď. Popri umelcovi sa na výslednom diele podieľajú aj diváci.

Filko spolu s Alexom Mlynarčíkom a teoretičkou Zitou Kostrovou vytvorili HAPPSOC I. (1965), ktorý urobil umelecké dielo z Bratislavy v čase medzi dvoma významnými dátumami tej doby (1. a 8. májom). Išlo o bežný život počas siedmich dní, do ktorých boli zahrnutí všetci obyvatelia Bratislavy, a do takto vymedzenej reality zahrnuli s istou dávkou irónie aj počty domov, práčiek, chladničiek…ai. Jednoducho všetky bytosti a predmety tvoriace Bratislavu. Projekt Happsoc sa považuje za jeden z ťažiskových v rámci konceptuálneho umenia na Slovensku. Išlo o privlastnenie si nájdenej skutočnosti – hlavného mesta krajiny. Filko potom pokračoval v ďalších Happsococh.

Najčastejšie vystavovaným dielom S. Filka bolo Univerzálne prostredie z r. 1966 (environment ). Išlo o priestor vymedzený textíliami, vnútri sa nachádzal nafukovací matrac, svietiaci glóbus, vyhrávajúce rádio, šachovnica s figúrkami na malom stolíku, bežala tu  diaprojekcia, kde sa premietali „symboly a túžby ľudstva“, ako ich nazval autor. Teda obrazy letov rakiet do kozmu, luxusných áut a krásnych žien. Priestor ponúka množstvo interpretácií, záleží však len na fantázii návštevníka, ako ho bude interpretovať.

Hoci v zahraničí bol Filko koncom 60. rokov jedným z najvystavovanejších slovenských autorov, na našej pôde mu normalizátori v 70. rokoch výstavné aktivity zatrhli. Dlho váhal, až nakoniec v roku 1981 emigroval. Ako sám hovorí, emigroval, pretože ho už nebavilo byť príslušníkom undergroundu.  Emigroval na bielej Škode 120, ktorú potom vystavil v Kasseli na Dokumente 7, ako svoju fyzickú, ale aj mentálnu „batožinu“ v inštalácii Biely priestor v bielom priestore. Biely priestor v bielom priestore bol vo svojich počiatkoch najradikálnejším umeleckým projektom československej neo avantgardy. Jeho ideu rozvíjal Filko spolu s ďalšími autormi – Jánom Zavarským a Milošom Lakym. Išlo o prácu s vtedy klasickými bielymi výstavnými priestormi, do ktorého autori vstupovali ďalšími materiálmi bielej farby. Na zemi a na stenách boli rozmiestnené biele pásy filcu, niektoré ešte zrolované, doplnené vertikálnymi trubicami, tak isto natretými nabielo. Išlo tu o ideu nekonečného priestoru a jeho interpretáciu pomocou čistej senzibility. Autori mali v úmysle dematerializovať priestor, ktorý mal smerovať k svojskej interpretácii nekonečna.

Ďalšia časť tvorby – práce z rokov 80tych a 90tych a americká tvorba sú poznamenané zjednodušovaním používaných prostriedkov až k primitivizmu a posilneniu symbolickej a duchovnej dimenzie. Filko rozvíja komplikovanú osobnú ikonografiu a začína klonovať svoje meno. Obmieňa ho a priraďujeme mu rôzne časové obdobia života.

Stano Filko (1937 – 1977) – Stan Fylko (1978 – 1987) – Stan Phylko (1988/89) – Phylko (1988 – 1997) – Phys (1998 –2015)

V USA sa znovu začal viac prikláňať k maľbe, jeho tvorba je ovplyvnená tendenciami tzv. „bad painting“, ktorá kritizuje výtvarné umenie prostredníctvom irónie, protestu a gýča. Vrchol zažíval bad painting v 80. rokoch, v období punku. 

Po návrate na Slovensko, po nežnej revolúcii sa Stano Filko pustil do re-dizajnu svojich dvoch ateliérov, a to v Bratislave na Snežienkovej ulici a doma, vo Veľkej Hradnej. Ateliér vo Veľkej Hradnej nazval Koráb, ten však už dokončiť nestihol.

Chcel vytvoril vlastné múzeum, inštaláciu všetkých diel v jednom veľkom umeleckom diele. Svoju celoživotnú tvorbu nevnímal ako jednotlivé diela, ale ako jedno monumentálne dielo, celistvú výpoveď o sebe a dobe, v ktorej žil. V každom ohľade bol maximalista. Všetky svoje diela chápal ako súčasť celku, rád sa k nim vracal, pretváral ich a vkomponovával do nových inštalácií a diel.

„Po veľkých veciach stále treba túžiť, až do smrti.“ - Stano Filko v liste z New Yorku priateľom na Slovensko, 1983.