Matúš Čák Trenčiansky (1321 - 2021)
700. výročie pripomenutia si jeho úmrtia
V našom regióne žije mnoho významných osobností a postáv, ktoré sa nezmazateľnou stopou zapísali do histórie. Menej krát sa však už stáva, že dostaneme príležitosť pripomenúť si ich väčšie okrúhle výročie, späté či už s ich narodením, alebo úmrtím. A práve taká situácia sa nám v týchto dňoch naskytla. 18. marca 1321 totižto na svojom hrade v Trenčíne umrel významný uhorský šľachtic a magnát, Matúš Čák. V modernej terminológii označovaný častokrát aj ako „Pán Váhu a Tatier“, sa ešte počas svojho života vypracoval na jednu z z najvýznamnejších, najmocnejších a najobávanejších osobností uhorských dejín v období stredoveku. Jeho moci sa obávali nielen iné šľachtické rody a cirkev, ale i samotný uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou. Na svojom území vládol po dlhé roky samostatne. Mal vlastný dvor a vykonával nezávislú náboženskú, hospodársku a politickú agendu.
Rod Čákovcov a počiatky života Matúša
Dynastia Čákovcov mala ešte pred narodením samotného Matúša v Uhorskom kráľovstve dlhú históriu. Svoj pôvod odvádzali od jedného zo šiestich kapitánov staromaďarského náčelníka Arpáda. Pod jeho vedením sa napokon v 10. storočí usadili v Podunajskej nížine, odkiaľ arpádovskí panovníci začali rozširovať svoju moc do okolitých krajín. Postupne, ako sa počet členov čákovskej rodiny rozrastal, začali sa deliť na jednotlivé vetvy. Nakoniec ich vzniklo celkovo 12, pričom najväčší vplyv spomedzi nich získala práve vetva trenčianska.
Presný dátum narodenia Matúša Čáka sa nám nezachoval. Najnovšie výskumy sa však nazdávajú, že to bolo okolo roku 1260. Otcom Matúša Čáka bol Peter, ktorý v období druhej polovice 13. storočia patril medzi významné osobnosti v krajine. Zásluhu na tom mal najmä úrad palatína, ktorý zastával. Úrad patril medzi najvyššie krajinské hodnosti v Uhorsku. Spočiatku bol správcom kráľovského dvora, zodpovedal za jeho chod, hospodárenie a vnútorný poriadok. V období neskorého stredoveku už za neprítomného panovníka vybavoval súdne a vládne záležitosti, delegoval kráľovský súd a zvolával snemy. Aj vďaka slabosti kráľa Ladislava IV. sa po celej krajine zvyšovala moc jednotlivých šľachtických rodov, zemepánov, magnátov a oligarchov. Trenčianski Čákovci tak rýchlo naberali na sile. Ich majetky sa spočiatku rozkladali najmä v juhozápadnej časti dnešného Slovenska, akými boli napríklad Senica, Topoľčany, Hrušov, Komárno a Starý Tekov. Postupom času sa pod ich kontrolu dostalo takmer 20 viac či menej významných majetkov. Matúš Čák sa do čela rodiny postavil ani nie ako 25 ročný, keď postupne v priebehu 13. storočia zomreli jeho dvaja strýkovia, otec Peter a Matúšov mladší brat.
Veľmi rýchlo vypracoval na jednu z najvýznamnejších stredovekých postáv našich dejín. Počas viac než štvrťstoročia trvajúcej vláde dokázal ovládať takmer celé územie dnešného západného a stredného Slovenska. Aby však mohol vládnuť nezávisle od uhorskej koruny a ovládať takto rozsiahle územie, potreboval nadobudnúť veľké množstvo majetkov a z nich plynúcich príjmov do pokladnice. Z toho dôvodu zakladal mnohé nové sídla, pomenované lehoty, založené na tzv. „zákupnom práve“. Starším trhovým mestám zas udeľoval či potvrdzoval mestské výsady. Dobre si uvedomoval, že čím viac bude v jeho panstve bohatých miest, mestečiek a dedín, tým viac financií získa na základe vybraných daní a iných príjmov. Panstvo Matúša Čáka sa tak približne od roku 1290 postupne rozrastalo. Cez dedičstvá po predkoch a príbuzných do svojej moci postupne získal hrady a majetky v Topoľčanoch, Uhrovci či Oponiciach. Menšie majetky vlastnil aj v župách, akými boli Hont, Komárno alebo Ostrihom. Navyše, po snahe získať čo najväčšiu moc a vplyv sa nebál využiť ani nekalé praktiky, napríklad zastrašovanie, násilie, dokonca aj vraždy. Aj týmto spôsobom sa dostal k mnohým majetkom cirkvi a nižšej a strednej šľachty v Trenčianskej, Nitrianskej a Bratislavskej župe. V poslednej menovanej sa stal dokonca aj županom. Postupom času zvyšoval Matúš Čák svoje postavenie v krajine. Na počiatku 14. storočia už ovládal 14 žúp, 60 hradov a zhruba 600 až 700 dedín. K tomu treba pripočítať aj vlastnú armádu o sile niekoľkých tisícov mužov, ktorí mali za úlohu chrániť samotného Matúša, jeho majetky, ako i záujmy. K jeho najvýznamnejšiemu sídlu patril bezpochyby Trenčiansky hrad. Vlastníctvo získal v priebehu 90. rokov 13. storočia, kedy vtedajšieho kráľovského kastelána Martina Bugára, ktorý hrad spravoval, dokázal presvedčiť, aby sa pridal do jeho služieb. Za odmenu mu udelil úrad taverníka na svojom dvore. Krátko nato začal s jeho prestavbou. Zo strohého hradu spravil nedobytné sídlo, ktoré kopírovalo kráľovský dvor.
Vymretie Arpádovcov a boj o moc v Uhorsku
Keď v roku 1301 zomrel uhorský kráľ Ondrej III., spolu s ním vymrel aj rod Arpádovcov. Na uvoľnený trón si začali robiť chúťky tri významné európske rody: českí Přemyslovci, neapolskí Anjuovci a bavorskí Wittelsbachovci. Matúš Čák spočiatku podporoval českého kráľoviča Václava. Výmenou za podporu získal do dedičného užívania županskú hodnosť v Trenčianskej, Nitrianskej a Komárňanskej stolici spolu s kráľovskými majetkami, ktoré sa tu nachádzali. Václav si však čoskoro uvedomil, že čím viac majetkov rozdá, tým bude v krajine jeho pozícia o to slabšia. Napokon, keď Matúšovi odmietol udeliť ďalšie léna, ten prešiel do tábora jeho oponenta, Karola Róberta z Anjou. V roku 1305 Václav napokon svoje dedičné práva na uhorský trón spolu s korunovačnými klenotmi prenechal svojmu vzdialenému príbuznému, dolnobavorskému vojvodovi Otovi III.
Podpora Matúša Čáka mladému kráľovi Karolovi Róbertovi však nebola zadarmo. Panovník ho najprv vymenoval za kráľovského taverníka, následne aj palatína. I keď bol naďalej kráľovým vazalom, čoraz viac sa začal voči nemu dištancovať. Nezúčastnil sa osobne jeho korunovácie, odmietol sa pripojiť k výprave do Sedmohradska, prepadával a plienil majetky panovníka, jeho prívržencov a cirkevných hodnostárov. Ako taverník mal navyše dozerať na to, že sa neoprávnene nadobudnuté kráľovské majetky vrátia späť do kráľovských rúk. Aj túto úlohu poňal, dá sa povedať svojsky, keď odňaté majetky si ponechal pre seba. Dokonca aj pápežský legát v Uhorsku, kardinál Gentilis, ho označil za najmocnejšieho a najšikovnejšieho z miestnych veľmožov. Útoky voči panovníckej moci a cirkvi však priniesli rýchlu reakciu. 6. júla 1311 bol Matúš Čák exkomunikovaný a nad celým jeho územím bol vyhlásený interdikt.
Z toho si ale Matúš Čák ťažkú hlavu nerobil. Cirkev na jeho ovládanom území sa obávala potvrdiť exkomunikáciu a interdikt. Až keď sa k potvrdeniu trestov odhodlal ostrihomský arcibiskup Tomáš, jeden z hlavných náboženských predstaviteľov v Uhorsku, rozhodol sa Matúš tvrdo zakročiť. So svojimi vojakmi vtrhol na arcibiskupské územie a začal plieniť a rabovať miestne majetky. Podobne sa vysporiadal aj s nitrianskym biskupom Jánom, významným podporovateľom kráľa Karola Róberta. Silou obsadil Nitru, prisvojil si biskupove právomoci, začal vyberať cirkevné dane a desiatky, vykonával súdnu právomoc a riadil miestnych kňazov. Tých, ktorí sa mu opovážili sa postaviť na odpor, nechal vyhnať.
Spory s panovníkom sa vyostrujú
Karol Róbert však už dlhšie nehodlal rešpektovať benevolentnosť Matúša Čáka. V roku 1309 ho najprv zbavil úradu palatína, následne v roku 1311 aj kráľovského taverníka. Vojenský stret bol na spadnutie. Na jeseň v roku 1311 sa významný šľachtický rod Omodejovcov dostal do sporu s mestom Košice. V menšej ozbrojenej potýčke bol zabitý predstaviteľ tohto rodu, palatín Omodej Aba. Karol Róbert sa navyše rozhodol využiť túto príležitosť na oslabenie vplyvu Omodejovcov, keď im boli vnútené nevýhodné dohody, ktorými obmedzil ich moc. Z obáv, že po ich páde sa kráľ zameria aj na Matúša Čáka a jeho územie, sa s nimi rozhodol uzavrieť spojenectvo. Všetky spory napokon vyústili 15. júna 1312 pri malej dedinke kúsok od Košíc, Rozhanovciach.
Skôr však, než došlo k samotnej bitke pri Rozhanovciach, vytiahol uhorský kráľ proti Šarišskému hradu, kde sa Omodejovci zdržiavali. Matúš sa rozhodol pomôcť svojim spojencom a vyslal približne 1 700 mužov tvorených či už vlastnými jednotkami alebo žoldniermi najatými na Morave. Kráľ tak nemal inú možnosť ako zanechať obliehanie a stiahnuť sa na Spišský hrad. Po záchrane Omodejovcov sa dve armády spojili na zhruba 3 000 mužov. Výrazne vzrástlo aj ich sebavedomie a to dokonca tak, že sa rozhodli začať s obliehaním samotných Košíc. Tie boli na jednej strane dôležitým hospodárskym a správnym centrom v regióne, na strane druhej ich obsadením by sa kráľovi odrezala ústupová cesta. Kráľ nemohol nechať mesto padnúť. Rovnako však ani vzbúrenci nemohli pokračovať v obliehaní s nepriateľkou armádou za chrbtom. K rozuzleniu celého konfliktu tak došlo napokon iba pár kilometrov od hradieb Košíc.
Kráľ disponoval silnou armádou doplnenou o jednotky spišských Sasov, Košičanov a rytierov rádu sv. Jána Jeruzalemského, Johanitov. Bitky sa na jeho strane zúčastnil aj ostrihomský arcibiskup, niekoľko biskupov či dokonca aj synovec Matúša Čáka, Ján Čák, ktorý v tom čase zastával hodnosť dvorského sudcu na panovníkovom dvore. Spojená armáda Čáka a Omodejovcov dorazila na bojisko skôr, než kráľ. Vďaka tomu dokázali zaujať výhodnejšie miesto k útoku. Ten bol zničujúci a ich jednotky veľmi rýchlo prerazili obranné línie panovníkovej armády. Vzbúrenci sa údajne dostali až na dostrel samotnému Karolovi Róbertovi. Pri svojom rýchlom postupe si však nedali pozor na krídla. Keď sa náhle zo severu prirútili rytieri rádu Johanitov, ktorí vpadli do bokov nepriateľskej armády, bolo po bitke. Na bojisku ostali ležať stovky mŕtvych a zranených. Avšak strata východných spojencov, ktorí sa museli plne podriadiť panovníkovi, bola pre Matúša Čáka najväčšou ranou.
Posledné desaťročie života
Matúš Čák sa bitky pri Rozhanovciach kvôli vyššiemu veku, v tom čase už mal takmer 50 rokov, ako aj zhoršujúcemu zdraviu nezúčastnil. Možno pritom práve jeho prítomnosť na bojisku by morálne povzbudila a celý konflikt by sa vyvíjal iným smerom. Po porážke sa začala postupne okliešťovať moc i panstvo Matúša Čáka. V roku 1315 prišiel o významný hrad na Dunaji, nazvaný Vyšehrad. V roku 1317 padla do kráľovských rúk aj Zvolenská župa vrátane Liptova a Oravy. Zakrátko stratil Komárno, vypálená bola aj Nitra. Do centra Čákovej moci, k Trenčianskemu hradu, sa však kráľ neodvážil. Po ceste by musel obliehať množstvo hradov a pevností, čo by mu spôsobovalo množstvo problémov. Čas však stál na strane mladého kráľa, ktorý si uvedomoval, že po smrti Matúša Čáka sa jeho panstvo rozpadne.
18. marca 1321 na svojom hrade v Trenčíne Matúš Čák prirodzenou smrťou umrel. Nezanechal po sebe síce žiaden oficiálny závet, no dedičom sa stal jeho synovec, Štefan Čech. Okamžite po smrti Čáka vypravil uhorský kráľ veľké vojsko, ktoré najprv vstúpilo do oblasti Ponitria a bez boja obsadilo hrady Oponice, Uhrovec, Prievidzu a Bojnice. Do leta 1321 odolával aj Trenčín, no jeho posádka napokon pre nedostatok potravín 8. augusta kapitulovala výmenou za prísľub, že budú môcť z hradu slobodne odísť. Štefanovi Čechovi povolil Karol Róbert užívať do svojej smrti len dva hrady na Záhorí, a to Branč a Holíč. Aby ukázal svoju moc, a možno i Čákovo posmrtné pokorenie, zorganizoval v roku 1335 stretnutie s českým a poľským panovníkom v Trenčíne. Naň nadviazali následné rokovania vo Vyšehrade, čím boli položené základy spojenectva medzi krajinami, Vyšehradskej trojky.
Smrťou Matúša Čáka sa jeho príbeh neskončil. Keďže miesto jeho posledného odpočinku sa nikdy nenašlo, čoskoro sa začali objavovať mnohé úvahy, mýty a povesti späté s miestom, kde mal byť pochovaný. Veď predsa tak mocný a bohatý šľachtic, ako bol on, musel mať veľkolepú hrobku. Uložený mal byť rovno v troch truhlách: železnej, striebornej a zlatej, s veľkým a cenným pokladom, ktorý ho obklopoval na ceste do jeho posmrtného života. Trenčiansky hrad, Čerešňový sad na Brezine, katakomby a chodby nachádzajúce sa pod mestom Trenčín, či dokonca v Kláštore na Veľkej Skalke. Tu všade sa uvažovalo, že je Pán Váhu a Tatier pochovaný. Tieto dohady sa však nikdy nepotvrdili a tak jeho hrob ostáva naďalej tajomstvom.
Autor textu: Mgr. Lukáš Trnkóci, PhD.
Teodor Boemm: Matúš Čák Trenčiansky, olej na plátne, 1876