Krása paličkovanej čipky v Podjavorinskom múzeu
Podjavorinské múzeum v Novom Meste nad Váhom predstavuje počas leta výstavu paličkovanej čipky s názvom Vodný svet. Výstava je výberom výtvorov čipkárok z celého Slovenska, ktoré sa zúčastnili súťaže na Festivale paličkovanej čipky 2017 v Krakovanoch. Obdivovať jemnú krásu paličkovanej čipky môžete denne okrem víkendov až do 23. septembra.
Paličkovaná čipka bola rozšírená v rôznych oblastiach Slovenska. V dedinskom spoločenstve nezastávala len funkciu ozdobnú, ale približovala postavenie svojej nositeľky. Odlišné čipky nosili slobodné dievčatá, vydaté ženy či vdovy. „Tylová paličkovaná čipka je neodmysliteľne spätá s tradičným ľudovým odevom a bytovým textilom miest a obcí Podjavorinsko – podbradlianského kraja," hovorí Andrea Lazarčíková, vedúca Podjavorinského múzea v Novom Meste nad Váhom. Zároveň pripomenula, že najznámejšie vzory a techniky spracovania čipky pochádzajú z okolia Nového Mesta nad Váhom, Myjavy a Piešťan.
„Naši predkovia používali paličkovanú čipku pri tvorbe ľudového odevu. Jej uplatnenie badať na golieroch, pri ukončení záster či rukávcov a na predele „kopaničiarskych" rukávcov," dopĺňa Andrea Lazarčíková. Zúbkovanou paličkovanou čipkou boli ukončené obrusy, výrazné je zdobenie prikrývok na postele. V dnešnej dobe sa paličkovaná čipka uplatňuje predovšetkým v ľudovej umeleckej výrobe. Medzi profesionálnymi čipkárkami z regiónu Nového Mesta nad Váhom vystupuje do popredia známa textilná výtvarníčka Elena Holéczyová, rodáčka z Moravského Lieskového, ktorá navrhla množstvo predlôh k umeleckej tvorbe z paličkovanej čipky.
Technika tylovej paličkovanej čipky sa na Slovensku vyvíjala od 16. storočia. Na jej zhotovenie sa dodnes používajú drevené paličky rôzneho počtu, na ktoré sa navíja priadza. Podľa Andrey Lazarčíkovej najzručnejšie čipkárky pri svojej tvorbe používajú viac než 50 paličiek, ktoré sú často ornamentálne vyrezávané. Paličkovaná čipka sa spočiatku plietla na podstavci valcovitého tvaru obaleného kožou, nazývanom „baba". Valec bol naplnený pieskom, otrubami, slamou alebo pilinami. Začiatkom 20. storočia sa začal poťahovať textilom, na ktorý sa pripevnil prešpánový papier s naznačeným vzorom. Čipka sa pripevňuje množstvom oceľových špendlíkov, ktoré pomáhajú tvarovať vzor a formovať čipku. Po skončení prác sa čipka škrobí v zemiakovom škrobe a vyhladí žehličkou cez mokré biele plátno, aby držala tvar.
Odlišné čipky nosili slobodné dievčatá, vydaté ženy či vdovy. Zvýrazňovala majetkové pomery, rozdielnosť vo farbách či vzoroch bola viditeľná u chudobnej a bohatej ženy. Spôsoby a techniky stvárnenia, farba nití a vzory určovali príslušnosť nositeľky k určitému lokálnemu spoločenstvu. Niekedy len z nepatrných rozdielov v čipke bolo možné určiť, z ktorej obce žena pochádza. Paličkovaná čipka postupne prechádzala do rôznych oblastí duchovnej kultúry našich predkov. Červenú čipku nachádzame pri spájaní častí tzv. kútnej plachty. Pri tvorbe smrtných plachiet sa využívali jednoduchšie vzory. Biela paličkovaná čipka našla uplatnenie v odevoch evanjelických farárov.
